HĽADANIE PRAVDY

 Úvod

Pri počúvaní kázní a prednášok istého babtistického kazateľa ma zaujala myšlienka, že pri modlitbe je nutné byť pravdivý (Jn 4,24 „Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde“). Má to dve stránky. Naša modlitba má byť úprimná. Boh chce predovšetkým naše srdce, nie formálne „úkony“, obrady. Ak sa Bohu prihovárame, musí to ísť zo srdca, musí nám na tom naozaj záležať.

Zároveň by mala byť naša modlitba aj teologicky správna.  Mali by sme mať jasno v tom,  v akého Boha veríme, k akému Bohu sa modlíme. Samozrejme v hĺbke, v akej je nám táto pravda zjavená samotným Bohom v Písme.

Od malička ma učili, že Pán Ježiš umrel aj za mňa na kríži, aby som mohol byť spasený. A že Pán Ježiš je Boh a človek zároveň, teda že je skutočným človekom a skutočným Bohom v jednej osobe.

Myslím si, že cesta ku kresťanskej dospelosti, skutočnému nasledovaniu Ježiša Krista, je aj cestou overovania právd viery a snahou aplikovať tieto pravdy do praktického života. Na tejto ceste sa kresťan nemôže spoliehať iba na seba ale hlavne na pomoc Ducha Svätého, ktorý nás poučuje o všetkých pravdách (Jn 16,13). Spoliehame sa na to, že Duch Svätý nás uvedie do celej pravdy.

Základným zdrojom poznania pravdy je preto Sväté Písmo, vnuknuté Duchom Svätým. Akékoľvek teologické tvrdenie musí byť v súlade s Písmom, inak je jeho pravdivosť pochybná.

V tejto dobe existuje veľa skutočne hodnotnej literatúry, ktorá výrazne uľahčuje hľadajúcemu kresťanovi zorientovať sa. Zároveň je tu však i riziko, že čítajúc viac iných autorov ako samotné Písmo sa prikláňame k tvrdeniam, ktoré sa nám páčia, či sa nám zdajú správne. Môže sa však stať, že sa nám páči aj to, čo nie je pravdou. Akýkoľvek zásadný postoj, dôležitá pravda,  by mala byť potvrdená Písmom. Ak nie je, stojíme na tenkom ľade vlastných názorov a pocitov.

Vážim si veľkú snahu našich bratov z prvých storočí očistiť vieru od heréz a neúnavne hľadať pravdu. Aký dokument však možno považovať pre kresťana za naozaj záväzný? Závery ekumenických koncilov? Tézy pápežov? Aj v dnešnej dobe sú medzi kresťanmi veľké rozdiely v pohľade na Máriu – Ježišovu matku, na očistec, na to čím sme spasení, na svätenie sviatkov, na večeru Pánovu a pod. Je ťažké čo i len zosumarizovať, aký názor majú jednotlivé registrované kresťanské cirkvi na spomenuté, či iné dôležité otázky.

Takmer všetky kresťanské cirkvi sa hlásia k učeniu o Trojjedinom Bohu. Poďme sa v nasledujúcich kapitolách pozrieť na to, čo o tom hovorí Písmo. Budem sa vyhýbať špekuláciám o významových nuansách prekladov jednotlivých slov, či slovných spojení vyplývajúcich z náboženských, historických a geografických súvislostí. Pokúsim sa skôr o situačnú, vzťahovú a komunikačnú analýzu. Pri najzásadnejších veršoch si vezmem na pomoc viacero prekladov, inak budem vychádzať z ekumenického prekladu.

Celý život som čítal Písmo s vopred jasným postojom k učeniu o Trojici, ako aj k iným dôležitým teologickým otázkam. Človek by však mal čítať Písmo úplne otvorený Božej pravde. Máme prirodzene pocit, že to my máme pravdu a tí ostatní (iné denominácie, či neveriaci) sa mýlia. O Bohu nám predsa hovorili naši najbližší, úprimne a s láskou. Či sme katolíci, evanjelici, adventisti, baptisti, možno aj svedkovia Jehovovi. Všetci ale nemôžu mať pravdu!! Skúsil som „zabudnúť“ na to čo viem a čítať Písmo tak, že si názor vytváram samotným čítaním.

Nemôžeme byť totiž iba zástancom nejakého názoru, prípadne sa k nejakému cirkevnému názoru hlásiť. Pravdu musíme skúmať, objavovať a časom aj spoznať. Ak je pravdou, že Boh je Trojjediný, chcime túto pravdu objaviť a potom prežívať. Ak to pravda nie je, nájdime skutočnú pravdu a žime podľa nej. Je veľmi ťažké pristúpiť k Písmu nezaujato, ale ak chceme úprimne hľadať pravdu, inak to nejde. Čítanie Písma predsa nemôže byť hľadaním argumentov pre už vytvorený názor, má byť samotným hľadaním pravdy.

V Písme sú samozrejme aj „skúšky správnosti“, či sme sa nepustili úplne zlou cestou. Ak je podmienkou spasenia napr. uveriť v Pána Ježiša, tak to jednoducho nemôžeme ignorovať. Inde je zdvihnutý varovný prst – nemýľte sa!… Inak však poslúchame samotné Písmo, ak trpezlivo hľadáme pravdu a všetko skúmame (1Tes 5,21). Veľkou nádejou ma napĺňa verš Lk 11,10 „Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria.“ Možno povedať, že kto naozaj úprimne hľadá pravdu (Boha), tak ju (Jeho) nájde.

Ide isteže o dlhodobé, usilovné a trpezlivé hľadanie. Kedy a ako dospeje hľadajúci k výsledku je vecou Božej prozreteľnosti. Veď naše myšlienky nie sú Jeho myšlienkami a naše cesty nie sú Jeho cestami.

Ako dospieť k pravde v otázke: je alebo nie je Najvyšší Boh Trojjediný?

Mali by sme sa o to snažiť  pozorným skúmaním každého verša Písma. Predpokladám, že dospejeme k argumentom, ktoré podporujú Trojicu, ale aj k takým, ktoré túto doktrínu robia nepravdepodobnou. Myslím si, že na konci skúmania je treba prikloniť sa k tomu tvrdeniu, ktoré má väčšiu podporu Písma a pokúsiť sa verše ktoré podporujú opačný názor uspokojivo vysvetliť.  Pripomínam, že naše skúmanie je postavené výhradne na hľadaní pravdy a nechceme robiť žiadne kompromisy.

Napriek tomu, že sa cirkev s touto otázkou vysporiadala na konciloch v Nikei (r.325),  v Konštantinopole (r. 381) a Chalcedóne (r. 451), bola táto téma stále predmetom cirkevných diskusií. Dôvodom je zrejme fakt, že v samotnom Písme je veľa argumentov (možno zdanlivých) proti Trojjedinému Bohu. Poďme sa na túto otázku pozrieť cez samostatné témy. Budeme o. i. spoznávať Božie vlastnosti, vlastnosti Pána Ježiša a Ducha Svätého v Písme.

Tiež je dôležitá vzájomná komunikácia a vzťahy týchto troch osôb opísané v Písme. Pozrieme sa aj na to, čo je podmienkou spasenia, aký je pôvod moci Pána Ježiša. Tak by sme mali pomocou Ducha pravdy dospieť k správnemu záveru alebo aspoň nájsť správny smer pre jej hľadanie.

OTEC

Kresťanská viera je podobne ako židovská vierou v jediného Boha. Kto je tým Bohom? Je to Otec, Syn a Duch Svätý, ktorí sú jedným – Trojjediným Bohom, alebo je to iba Boh Otec?

Boh Otec

Písmo nám na viacerých miestach dáva informáciu o tom, kto je jediný, pravý Boh. Asi najjednoznačnejšie sú slová Jn 17,3: „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“. Sú to slová samotného Pána Ježiša, ktorý sa takto prihovára svojmu Otcovi a poučuje nás o tom, kto je pravým Bohom. Dáva nám aj informáciu o sebe ako o niekom, koho Boh Otec poslal. V tomto verši je zreteľne rozlíšený jediný pravý Boh (Otec) a jeho Syn  – Ježiš Kristus, ktorý prišiel na tento svet aby dokonal dielo, ktoré mu dal Boh Otec vykonať (Jn 17,4).

V 1 Kor 8,6 je podobne napísané: „No my máme jedného Boha Otca, z ktorého je všetko a my sme tu pre neho, a jedného Pána Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko a aj my sme skrze neho“.

To sú zásadne rozdielne opisy dvoch bytostí: Boh Otec  – z ktorého je všetko, a Pán Ježiš Kristus – skrze ktorého je všetko. Navyše, ak by nás mýlilo, že Ježiš Kristus je Pán (Kyrios) čo je aj titul pre Najvyššieho Boha, tak si treba uvedomiť, že to Boh ho urobil Pánom a Mesiášom!! (Sk 2,36 „ Nech teda celý dom Izraela s istotou vie, že Boh toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, urobil Pánom aj Mesiášom“). Toto je naozaj dôležité. Pán Ježiš je Pánom inak ako Boh Otec. Nie je Pánom sám od seba, ale Boh ho ním urobil.

V Ef 4,6 je napísané: „Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých.“ Zdá sa, že tento opis – jeden Boh a Otec  všetkých – sa hodí iba na Boha Otca, pretože on je Otcom naozaj všetkých, aj Syna! Tieto verše korešpondujú so slovami Pána Ježiša v Jn 10,29: „Môj Otec, ktorými mi ich dal, je väčší ako všetci, a nikto ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky“. Otec je ten, kto je väčší ako všetci, nie Trojica.

V nasledujúcom verši Jn 10,30 sa síce píše:  „Ja a Otec sme jedno.“, viaceré verše (napr. Jn 17,11; Jn 17,21-23; Sk 4,32  a 1 Kor 1,10) však vysvetľujú, čo sa tým myslí. Nejde o rovnocennosť v poznaní, v moci, v sláve ale o zjednotenie v úmysle a konaní. Syn dokonca nič nemôže  robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca (Ján 5,19).  Syn totižto v biblickej reči neznamená iba potomok ale vyjadruje aj súlad v myslení a konaní. Synovia sveta konajú skutky tohto sveta, synovia diabla konajú diablove skutky (Sk 13,10), synovia Boží konajú skutky, ktoré im pripravil Boh (Ef 2,10), pretože „všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Boží synovia“ (Rim 8,14). Ten, kto je vedený Božím Duchom koná Božie skutky. Jediným dokonalým Božím Synom je Pán Ježiš.

On jediný nikdy nezlyhal, nezhrešil (Heb 4,15; 2 Kor 5,21; 1 Pt 2,22; 1 Jn 3,5 ). On jediný dokonale plnil a plní Božiu – Otcovu vôľu, robí to, čo vidí robiť Otca.

Boh Ježiša Krista

Predpokladajme na chvíľu, že Boh Otec je jediný pravý Boh. V Písme by mali byť verše, ktoré potvrdzujú, že je Bohom aj pre svojho Syna. Nachádzame viacero takých veršov. Napr. v Jn 20,17 sa píše  „…Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ V tomto verši sme informovaní, že Pán Ježiš má rovnakého Otca a aj rovnakého Boha (!) ako my ľudia. Tým Bohom je Boh Otec. Máme si myslieť a veriť, že druhá osoba Najvyššieho Boha, ktorá je zároveň Bohom a človekom má mať ako človek svojho Boha (Trojjediného) a zároveň tým Bohom aj byť?

To neznie vierohodne. Podobne sa píše v Ef 1,17: „aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, keď ho poznávate, dal Ducha múdrosti a zjavenia“. Nemenej jasne sa píše v Heb 1,9: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel neprávosť, preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom plesania nad tvojich druhov.“ V Zj 3,12, v poslednej časti verša náš Pán Ježiš hovorí o tom, ako zostupuje nový Jeruzalem „z neba od môjho Boha“, teda od Boha, ktorý je Bohom Pána Ježiša.

To, že Pán Ježiš má svojho Boha, naznačujú aj nasledovné verše:

Mt 4,7„Ježiš mu odpovedal: Napísané je však aj: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“  – Pán Ježiš tým naznačuje, že keby sa vrhol dole, k čomu ho diabol navádzal, tak by tým pokúšal svojho Boha, čo je samozrejme hriech.

Mt 16,22 „Peter ho vzal bokom a začal mu dohovárať: Nech ti je Boh milostivý, Pane! To sa ti nesmie stať!“ – tieto slová vyslovil Peter až potom, ako ho samotný Boh Otec poučil o identite Pána Ježiša. Peter teda zrejme nepovažoval Pána Ježiša za osobu Boha ale za niekoho, ku komu môže byť samotný Boh milostivý.

Mt 27,46 „Okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš silným hlasom: Éli, Éli, lema sabachthani?, čo znamená: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Čo to znamená, že Boh opustil Pána Ježiša? Myslí sa tým Otec alebo Trojica? Ak Trojica, tak opustil aj sám seba? Logickejšie sa zdá, že Otec opúšťa Pána Ježiša, keď umiera na kríži. V Jn 16,32 sa dozvedáme, že „… Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou.“ Otec je stále so Synom. Na chvíľu ho opúšťa až v momente smrti.

Heb 5,7 „ Ježiš v dňoch svojho pozemského života silným hlasom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť pred smrťou, a bol vypočutý pre svoje podrobenie sa Bohu.“

Pán Ježiš sa modlí k Bohu a je vypočutý pre svoje podrobenie sa Bohu. Kto sa to vlastne podrobil Bohu? Bytosť, ktorá je človekom a Bohom zároveň? To nesedí. Ak je Pán Ježiš osobou Najvyššieho Boha i človekom zároveň, tak tento verš Písma nedáva zmysel.

Boh Starej zmluvy

Je zrejmé, že kresťania veria v toho istého Boha ako Židia. Kresťania však na rozdiel od Židov veria, že Ježiš je Mesiáš, ktorého príchod na tento svet je očakávaný v Starej zmluve. Predpokladajme, že Pán Ježiš prišiel s novou informáciou o Bohu, že Boh je Trojjediný. Bola by to zásadná a úplne nová skutočnosť, ktorá by bola predmetom diskusií a vysvetľovania v rámci evanjelia.

Žiadnu diskusiu medzi Pánom Ježišom a Židmi na túto tému však nevidno. Ako je to možné? Fakt, že by mal byť Pán Ježiš osobou Najvyššieho Boha nie je až taký dôležitý? V evanjeliách sú zaznamenané diskusie medzi Židmi o tom, či Ježiš je alebo nie je očakávaný Mesiáš. Aj apoštol Pavol na svojich cestách Židov presviedča a z Písma dokazuje, že Ježiš je Mesiáš. To je totiž to dôležité, že Ježiš je očakávaný Mesiáš! Pavol svojich poslucháčov nepresviedča o tom, že Pán Ježiš je osobou Najvyššieho Boha.

 Boh Starej zmluvy v Novej zmluve

Kresťanstvo nadväzuje na vieru Židov v jedného Boha v Starej zmluve. Akákoľvek zmienka o Bohu Starej zmluvy v Novej zmluve nám preto môže pomôcť pri riešení našej otázky Trojjediného Boha. Veľmi jasne je v Novom zákone stotožnený Boh Otec a Boh Starej zmluvy (Boh Abraháma, Izáka a Jakuba).

Napríklad v Jn 8,54 sa píše: „Ježiš odpovedal: Ak sám seba oslavujem, moja sláva nestojí za nič. Je tu môj Otec, ktorý ma oslavuje a o ktorom hovoríte: On je naším Bohom.“ Pán Ježiš dáva teda rovnosť medzi svojho Otca a Boha, ktorého za svojho považujú Židia. Podľa tohto verša teda nie Otec, Syn a Duch Svätý  ale iba Boh Otec je Bohom Židov.

V Sk 3,13 sa píše: „Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, Boh našich otcov oslávil svojho Služobníka, Ježiša, ktorého ste vy vydali a zriekli sa ho pred Pilátom, hoci on prikázal prepustiť ho.“  Z iných veršov vieme, že to náš nebeský Otec oslávil Pána Ježiša… (napr. Jn 17,1 „ Keď to Ježiš povedal, zdvihol oči k nebu a hovoril: Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba.“ ). Spojením týchto dvoch veršov sa teda dozvedáme, že Otec Pána Ježiša je Bohom Starej zmluvy.

V Sk 5,30 sa píše: „…Boh našich otcov vzkriesil Ježiša…“. Inde, v Ga 1,1;  sa píše: „Pavol, apoštol, povolaný a poverený nie ľuďmi, ani človekom, ale Ježišom Kristom a Bohom Otcom, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“. Spojenie týchto dvoch veršov nám tiež jednoznačne hovorí, že Boh Otec je Bohom Starej zmluvy, Hospodinom.

Nemožno nespomenúť verš Jn 2,16 kde Pán Ježiš hovorí „…nerobte tržnicu z domu môjho Otca“  Tento verš môžeme porovnať so starozákonnými veršami, kde sa hovorí o chráme Hospodina, (napr. Ž 11,4 „Hospodin je vo svojom svätom chráme, Hospodinov trón je na nebesiach, jeho oči hľadia, jeho pohľad skúma ľudí.“ alebo Ez 44,4 „Potom ma viedol severnou bránou k priečeliu chrámu. A videl som, že Hospodinova sláva napĺňala Hospodinov dom. Vtedy som padol na tvár.“).

Dom Otca Pána Ježiša je samozrejme Hospodinov chrám, teda Boh Otec je Hospodin! Pán Ježiš nám nijako nenaznačuje, žeby to mal byť aj Jeho chrám alebo chrám Ducha Svätého.

(Boh) Otec v Starej zmluve

V Novej zmluve sa veľa krát objavuje slovné spojenie Boh Otec (alebo nebeský Otec). Vyjadruje skutočnosť, že Najvyšší Boh je zároveň naším Otcom. V Novej zmluve má tento fakt novú kvalitu. V Kristovi sa stávame adoptovanými Božími deťmi. Veď v Rim 8,15 sa píše: “… ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče“. Od Pána Ježiša dostávame modlitbu, ktorá začína dôverným oslovením – Otče náš. Boha oslovujeme dôverne – Otče (Abba znamená možno až Otecko, Tatko).

Nazýval Boha svojím Otcom aj ľud Starej zmluvy? Áno! Dokazujú to nasledovné verše:

Ž 89,27 „Bude ma vzývať: Ty si môj Otec, môj Boh a skala mojej spásy.“

Tob 13,4 „Tam vám ukázal svoju vznešenosť. Vyvyšujte ho pred všetkým živým, pretože on je náš Pán, on je náš Boh, on je náš Otec a Boh na všetky veky.“

Sir 23,4 „Pán, Otec a Boh môjho života, nedovoľ, aby moje oči hľadeli povýšenecky,“

Dt 32,6 „Takto sa odplácate Hospodinovi, ľud bláznivý a nemúdry? Nie je ti azda Otcom? Patríš mu. On je tvoj Tvorca, on ťa udržuje.“

Iz 63,16 „Naším otcom si predsa ty, lebo Abrahám o nás nevie a Izrael nás nepozná. Ty, Hospodin, si náš otec, náš vykupiteľ je oddávna tvoje meno.“

Aj v Jánovom evanjeliu Židia tvrdia, že Boh je ich Otcom:

Ján 8,41 „Vy robíte skutky svojho otca. Povedali mu: My sme sa nenarodili zo smilstva; máme jediného Otca, Boha.“ 

Boh Starej zmluvy je „celým“ Bohom a je nazvaný Otcom. Máme to v rámci učenia o Trojici chápať tak, že „celý“ Trojjediný Boh je naším Otcom, zároveň náš nebeský Otec (Boh Otec)  je naším Otcom? A čo Syn a Duch? Aj tí sú naším Otcom? Nikde v Písme som sa nestretol so slovným spojením Otec Duch ani Boh Duch. V spojení s veršom Jn 8,54 sa núka iné vysvetlenie. Boh Otec, Otec Pána Ježiša je Hospodin, jediný, pravý Boh. Toto tvrdenie podporuje aj nasledujúci verš Starej zmluvy:

Ž 110,1  „Dávidov žalm. Výrok Hospodina môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.“

Je zrejmé, že Pán z tohto verša je Pán Ježiš. Vyplýva to z kontextu veršov Mt 22,41-45; Mk 23,35-37; Lk 20,41-44; Sk 2,29-36; Heb 1,13. Ako inak možno chápať text „Výrok Hospodina môjmu Pánovi“ ako tak, že Najvyšší Boh sa prihovára Mesiášovi? Alebo to máme chápať tak, že Otec-Syn-Duch povedali Synovi aby si sadol po ich(?) pravici?

Otec – Najvyšší Boh.

Na mnohých miestach Novej zmluvy, kde by sme čakali, že daná „vec“, vlastnosť, činnosť je v  pôsobnosti alebo smerovaná na Najvyššieho Boha, je uvedený Otec. Na iných miestach Písma sa zase pojmy Boh a Otec používajú ako totožné.

Otec a Boh ako synonymá.

V Písme sa pojmy Otec a Boh často zamieňajú ako rovnocenné. Dobrým príkladom sú nasledovné verše:

 Klaniame sa Bohu/Otcovi.

Jn 4,20-24  „Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa mu treba klaňať. 21 Ježiš jej odpovedal: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. 22 Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, pretože spása je zo Židov. 23 Ale prichádza hodina — a už je tu —, keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. 24 Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“

Vo veršoch 20 a 21, podobne aj 23 a 24 sa používajú slová Boh a Otec ako synonymá, zamieňajú sa ako rovnocenné.  Navyše sa dozvedáme, že sa máme klaňať Otcovi v Duchu, a aj to, že Otec hľadá ctiteľov. Nie Syn, ani Duch.

Boží/Otcov trón.     

Syn zasadol s Otcom na Otcov trón. Nie je to však Boží trón?  Veď Syn sedí po pravici Boha, Moci, Velebnosti, tak to musí byť Boží trón. Utvrdzuje nás v tom druhý verš, v ktorom je od Boha sediaceho na tróne odlíšený Syn, ako samostatná bytosť, Baránok.

Zj 3,21 „Toho, kto zvíťazí, posadím so mnou na svoj trón tak, ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho trón.“

Zj 7,9-10 „Oblečení boli do bieleho rúcha, v rukách mali palmové ratolesti a mohutným hlasom volali: Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi.“

 Ježiš dostáva trón od Boha/Otca.

V nasledujúcich veršoch sa dozvedáme, že Pán Ježiš dostal kráľovstvo (trón) od Boha, v druhom verši od Otca:

Lk 1,32 „On bude veľký. Bude sa volať synom Najvyššieho a Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida.“

Lk 22,29 „A ja vám dávam kráľovstvo, ako ho mne dal môj Otec,“ 

Dávidovi Boh sľúbil, že jeho trón bude pevný navždy (2 Sam 7,16). My vieme, že je to trón, ktorý dal Boh Pánovi Ježišovi (pozri aj Sk 2,30).

Boh/Otec poslal Syna na svet.

Kto poslal Syna na svet? Prvé tri verše nám hovoria, že Boh, druhé tri, že Otec.

Jn 3,16-17 „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.“

 Jn 8,42 „Ježiš im povedal: Keby bol Boh váš Otec, milovali by ste ma, veď ja som vyšiel a prichádzam od Boha. Neprišiel som sám od seba, ale on ma poslal.“

Gal 4,4 „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom,“

Jn 5,37 „A Otec, ktorý ma poslal, sám vydal svedectvo o mne. Vy ste nikdy nepočuli jeho hlas, ani nevideli jeho tvár“              

Jn 8,16 (ROH) „Ale aj jestli ja súdim, môj súd je pravdivý, lebo nie som sám, ale som ja a ten, ktorý ma poslal, Otec.“

1 Jn 4,14  „A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta.“

Už to, že poslal, je zvláštne. Ak je Syn-Slovo rovnocennou osobou Najvyššieho Boha, nie je potrebné a zrejme ani možné ho nikam posielať. Na svet by prišiel a splnil svoju „úlohu“. V Písme nie je ani zmienka o tom, žeby bol Otec niekedy, niekam poslaný Synom alebo Duchom.

Najvyššieho Boha nemožno niekam poslať. Boha môžeme iba prosiť, modliť sa k nemu  a to robí počas svojho života na zemi aj Syn. Syn a Duch Svätý sa aj teraz u Otca za nás prihovárajú (Rim 8,26-27; Rim 8,34; Heb 7,25). Otec sa za nikoho neprihovára, veď sa nemá u koho :-)  

 Boh/Otec pomazal Syna.      

Ján 6,27 „Neusilujte sa o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý zostáva pre večný život a ktorý vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“

V tomto verši sa dozvedáme, že Pána Ježiša označil (pomazal) jeho Otec, ktorý je Bohom. V niektorých prekladoch sa v tomto verši uvádza Boh Otec (ZP, BKR, SEVP)

Boh/Otec poučuje.   

Jn 6,45 „U prorokov je napísané: Všetci budú poučení od Boha. Každý, kto počul Otca a dal sa ním poučiť, prichádza ku mne.“

V tomto verši sú znova použité slová Boh a Otec ako synonymá. Zaujímavý je tiež verš Mt 16,17 – Otec poučil Petra o identite Pána Ježiša.

Pán Ježiš nám hovorí to, čo počul od Boha/Otca.

Pán Ježiš nám hovorí to, čo počul od Otca (v druhom verši od Boha):

Jn 12,49-50 „Veď ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, mi prikázal, ako mám hovoriť a čo mám povedať. 50 A ja viem, že jeho prikázanie je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi to povedal Otec.“

Jn 8,40 „Teraz však chcete zabiť mňa — človeka, ktorý vám povedal pravdu, ktorú počul od Boha. Toto Abrahám neurobil.“ 

Pán Ježiš prišiel od Boha/Otca a odišiel k Bohu/Otcovi.

V nasledujúcich veršoch sa opakovane dozvedáme, že Pán Ježiš prišiel od Otca/Boha a odchádza k Otcovi/Bohu. Verše Jn 16,27 a 28 nadväzujú tak, že sú iba zamenené slová Boh a Otec. Teda znova sa používajú ako 100% synonymá.

Jn 13,1 „Bolo pred sviatkami Veľkej noci. Pretože Ježiš vedel, že prišla jeho hodina, aby odišiel z tohto sveta k Otcovi, a preto, že miloval svojich, ktorí boli na svete, preukázal im dokonalú lásku.“

Jn 13,3 „Ježiš vo vedomí toho, že Otec mu dal všetko do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza,“

Jn 16,26-28 „V ten deň budete prosiť v mojom mene a nehovorím vám, že ja budem prosiť Otca za vás. 27 Veď sám Otec vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha. 28 „Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; a znova opúšťam svet a idem k Otcovi.“

Jn 20,17 „Ježiš jej povedal: Nedotýkaj sa ma zato, že som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“

Ducha dostávame od Boha/Otca skrze Pána Ježiša. 

Môžeme si položiť ďalšiu otázku a v Písme na ňu hľadať odpoveď – kto nám dáva Ducha? V Písme sa dozvedáme, že sme Ducha dostali prostredníctvom Pána Ježiša. Teda Boh Otec nám prisľúbil Ducha a aj nám ho dal prostredníctvom svojho Syna (napr. Tit 3,5-6).

Kor 5,5 „Ten však, ktorý nás práve na to uspôsobil, je Boh, ktorý nám dal Ducha ako závdavok.“

Sk 15,8  „Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo tým, že im daroval Ducha Svätého tak, ako aj nám.“

 1 Jn 3,24  „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že zostáva v nás, poznávame prostredníctvom Ducha, ktorého nám dal.“ 

Sk 1,4-5  „Raz, keď s nimi stoloval, prikázal im: Z Jeruzalema neodchádzajte, ale očakávajte splnenie Otcovho prísľubu, o ktorom ste odo mňa počuli: 5 Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.“ 

1 Pt 1,2 „ ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil, aby sa poslušne odovzdali Ježišovi Kristovi a boli pokropení jeho krvou: Milosť a pokoj v hojnej miere!“

Lk 11,13  „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“

Otec/Boh je Pán neba i zeme

Spojenie nasledujúcich veršov naznačuje, kto je Najvyšší Boh, kto je Pánom neba i zeme. Je to evidentné.

Mt 11,25 „V tom čase povedal Ježiš: Velebím ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými, a zjavil si to tým najmenším.“ (podobne aj Lk 10,21)

Sk 17,24 „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, tento Boh, keďže je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukami,“

Otec je miestach v texte, kde by sme čakali Najvyššieho Boha.

 Oslava Otca

Mt 5,16 „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!“

Prečo majú ľudia, vidiac dobré skutky kresťanov, oslavovať iba Otca? Mali by predsa oslavovať „celého“ Boha kresťanov, nie iba jednu z jeho osôb. Navyše vonkajší pozorovateľ nepozná teologické nuansy náboženstva a jednoducho bude oslavovať Boha kresťanov, nevyberie si iba jednu z troch rovnocenných osôb. Verš preto môžeme chápať tak, že to Otec má byť Bohom kresťanov!

Sme synmi Otca.

Mt 5,44-45 „Ja vám však hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých.“

Máme byť synmi iba Otca, nie Syna či Ducha. Zároveň ale platí, že sme Božími synmi. Tieto verše nám ďalej dávajú aj informáciu, že to Otec dáva vychádzať slnku a zosiela dážď rovnako na dobrých aj zlých! Teda nie Trojica! Niektoré preklady, (napr. ROH, MP, CSP) hovoria, že Otec dáva vychádzať „svojmu slnku“.

Otec nám odplatí.

Mt 6,3-4  „Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá ruka, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“

Tým, kto sa odplatí je Otec, nie Syn ani Duch (rovnako aj Mt 6,18). V Starom zákone to bol Hospodin, kto sa odplatil (napr. Rút 2,12; 1 Sam 26,23; 2 Sam 22,21). Zároveň ja pravdou, že je to Boh Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté (pozri aj Mt 6,6 a Mt 6,18)

 Výzva modliť sa k Otcovi.

Mt 6,6 „Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“

Mat 6,9-14 „Vy sa teda modlite takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje,  príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.  Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.  A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“

Samotný Pán Ježiš nás vyzýva, aby sme sa modlili k Otcovi (nie Synovi a Duchu). Aj modlitba, ktorú nám dal ako jedinú, ako vzor, je modlitbou iba k Otcovi. Prečo nie k Synovi a Duchu? Modlitba sa začína Otče náš a nikde sa v nej už nespomína Syn ani Duch. To je nezvyčajné, máme sa modliť iba k Otcovi, hoci Bohom sú 3 osoby?

Kol 1,3  „Vždy, keď sa modlíme, ďakujeme za vás Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista.“

Tento verš nás informuje, že keď sa modlíme, tak v  modlitbe ďakujeme Bohu. A Boh, ktorému ďakujeme, je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. Mne z toho vyplýva, že vždy keď sa modlíme, prihovárame sa Bohu, ktorý je naším aj Kristovým Otcom. Mimochodom aj Ježiš Kristus sa modlil k Otcovi, ale o tom píšem viac inde.

Otcova vôla. 

Mt 6,10 „príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“

Mt 18,14 „Takisto nie je vôľa vášho Otca v nebesiach, aby zahynul čo len jeden z týchto maličkých.“

Lk 22,42 „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich, no nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa!“

Jn 6,40 „Veď to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“

V modlitbe „Otče náš“ sme Pánom Ježišom vyzvaní, aby sme sa modlili za to, aby sa na zemi i na nebi dialo iba to, čo je Otcovou vôľou. Vo chvíľach pred zajatím sa Pán Ježiš plne podriaďuje Otcovej vôli a jasne rozlišuje svoju a Otcovu vôľu. Pán Ježiš by sa chcel, ak je to možné, vyhnúť obrovskému utrpeniu na kríži ale ak nie iné „riešenie“ – podriaďuje sa Otcovej vôli. Veľmi zaujímavý je verš Ján 6,40. V ňom sa dozvedáme, že plán spásy je Otcovou vôľou. Je to Otec ktorý chce aby každý, kto uverí v Pána Ježiša, bol spasený. To je tá nová lepšia nádej (oproti Starej zmluve) a je to Otcovo riešenie problému vykúpenia ľudstva.

 Otec nám odpúšťa naše viny

Mt 6,12-15 „a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. 14 Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj vám odpustí váš nebeský Otec.  Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky.“

Mk 11,25-26 „Keď sa chystáte na modlitbu, odpúšťajte všetko, čo proti niekomu máte, aby aj vám váš Otec na nebesiach odpustil vaše previnenia.“

Lk 23,34  „Ježiš povedal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Potom si rozdelili jeho šaty a losovali o ne.“ 

Mt 9,6  „Ale aby ste vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi, povedal ochrnutému: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“ (to isté aj Mk 2,10 a Lk 5,24)

Podľa spomenutých veršov je to Otec kto odpúšťa, ak aj my odpustíme. Odpustenie je zásadná vec v živote kresťana, odpustiť je nevyhnutnosťou pre spasenie. Je to Boh Otec, ktorého máme prosiť o odpustenie a ktorý aj odpúšťa! Aj Pán Ježiš prosil Otca o odpustenie pre svojich mučiteľov. Dozvedáme sa aj to, že Syn človeka má moc na zemi odpúšťať hriechy. Je to moc, ktorú (zrejme) dostal od Boha Otca. Inak je to však Boh Otec kto odpúšťa a ku ktorému sa máme modliť a prosiť o odpustenie.

Otcovo kráľovstvo

Mat 6,10 „príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“

Mat 13,43  „Vtedy spravodliví zažiaria ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počuje!“

Mat 26,29 „Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do toho dňa, keď ho budem s vami piť nový v kráľovstve svojho Otca.“

Lk 12,30-31 „Veď toto všetko zháňajú národy tohto sveta. Váš Otec predsa vie, že to potrebujete. Hľadajte však jeho kráľovstvo a toto sa vám pridá.“

Mt 16,28  Amen, hovorím vám, že niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia Syna človeka prichádzať v jeho kráľovstve.

Mt 20,21  On sa jej opýtal: Čo chceš? Povedala mu: Povedz, aby títo moji dvaja synovia v tvojom kráľovstve sedeli jeden po tvojej pravici a druhý po tvojej ľavici.

Lk 23,42  Potom povedal: Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.

18,36  Ježiš odpovedal: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je odtiaľto.

Heb 1,8  O Synovi však: Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho práva je žezlom tvojho kráľovstva. 

2Pt 1,11  Tak budete mať úplne zaistený prístup do večného kráľovstva nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.

Ef 5,5  Veď dobre viete, že nijaký smilník ani nečistý alebo lakomec, ktorý je modlárom, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve.

Zj 11,15  Siedmy anjel zatrúbil. A v nebi zazneli mohutné hlasy: Kráľovstvo sveta sa stalo kráľovstvom nášho Pána a jeho Pomazaného a bude kraľovať na veky vekov.

Zj 12,10  Nato som počul mohutný hlas z neba: Teraz nastala spása a moc i kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného , lebo bol zvrhnutý žalobca našich bratov, ten, čo na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom.

Kol 1,13  On nás vytrhol z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna,

1Kor 15,24  a potom nastane koniec, keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, keď zruší vládu všetkých kniežat, mocností a síl.

Zj 19,6 Počul som akoby hlas veľkého zástupu, ako hukot množstva vôd, a ako dunenie mohutných hromov, ktorý volal: Haleluja! Lebo začal kraľovať Pán, náš všemohúci Boh.

Lk 22,29  A ja vám dávam kráľovstvo, ako ho mne dal môj Otec, 

V Písme je viacero veršov, ktoré nás informujú  o tom, že Božie (nebeské) kráľovstvo je kráľovstvom Otca a aj Kristovým kráľovstvom. Sú verše, ktoré hovoria iba o kráľovstve Otca, iné o kráľovstve Boha a ďalej také, ktoré hovoria o kráľovstve Syna – Pána Ježiša. Je niekoľko veršov, ktoré spájajú kráľovstvo Otca (Boha) a Syna. Dôležité je však to, že kráľovstvo dal Synovi Otec (Lk 22,29).

Navyše nikde sa nepíše o kráľovstve Ducha. Zhrňme si to. Kráľovstvo je Božie. Je Otcove aj Synove. Synovi dal kráľovstvo Otec. Syn ho dáva nám, jeho nasledovníkom, podobne ako ho dal Otec Synovi. Na konci zase Syn odovzdáva kráľovstvo Otcovi.

Otec nám dáva dobré dary, keď prosíme

Mat 6,8 „Nenapodobňujte ich teda! Veď váš Otec vie, čo potrebujete, skôr ako ho prosíte.“

Mat 6,32 „Veď toto všetko zháňajú pohania; a váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete.“

 Nebeský Otec vie čo potrebujeme ešte predtým, akoho o niečo prosíme. Do detailov pozná naše ľudské potreby. A nielen to. On nám dáva dobré veci, keď ho prosíme:

Mat 7,11 „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá dobré dary váš nebeský Otec tým, čo ho prosia!“

Mat 18,19 „Amen, opäť vám hovorím: Ak dvaja z vás budú na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“

Lk 11,13 „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“

Jn 16,23-24 „V ten deň sa ma nebudete na nič pýtať. Amen, amen, hovorím vám, keď budete Otca o niečo prosiť v mojom mene, dá vám to.  Doteraz ste v mojom mene o nič neprosili. Proste teda a dostanete, aby vaša radosť bola úplná!“

Ef 6,18  „V každom čase v Duchu proste vo všetkých modlitbách a prosbách. Pritom vytrvalo bedlite a prihovárajte sa za všetkých svätých“, – proste v Duchu nie Ducha!!

Jn 11,22  „Ale aj teraz viem, že o čokoľvek by si prosil Boha, Boh ti to dá.“

Jn 14,16  „A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa , aby bol s vami až naveky“

Jn 15,16  „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie, aby vaše ovocie zostávalo, a aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.“

Jn 16,26  „V ten deň budete prosiť v mojom mene a nehovorím vám, že ja budem prosiť Otca za vás.“

Jk 1,5  „Ak sa však niekomu z vás nedostáva múdrosti, nech prosí Boha, ktorý dáva štedro a bez výčitiek, a dostane ju.“

 Otec je ten, ktorý dáva. On dáva dobré dary (Mat 7,11). Účinnejšia prosba je vtedy, keď Otca prosíme v mene Pána Ježiša. Otec nám dá všetko, o čo by sme Ho prosili v mene Pána Ježiša. Aj samotný Pán Ježiš prosí Otca o to, aby nám dal Tešiteľa (Jn 14,16). Ak je Boh Trojjediný, tento postup je ťažko pochopiteľný, teda že Pán Ježiš prosí Otca (!) aby nám dal Tešiteľa – Ducha Svätého. Stačilo by predsa  poprosiť Duch Svätého!

Závery 1. Kapitoly – argumenty pre tvrdenie, že Otec je Najvyšší Boh.

Táto otázka sa zdá byť irelevantná, napriek tomu, v analógii so závermi kapitol 2. a 3. budeme hľadať podporné verše.

1./ Pán Ježiš svojho Otca označuje za jediného, pravého Boha (Jn 17,3)

2./ Pán Ježiš v Jn 10,29 hovorí, že Otec je väčší ako všetci.

3./ V Jn 8,54 sa nepriamo Pán Ježiš vyjadruje, že jeho Otec je Bohom Židov (teda Najvyšším Bohom).

4./ V kapitole 1.4.1. sú mnohé verše, v ktorých sa Boh a Otec považujú za synonymá, teda matematicky OTEC = BOH.

5./ V Mt 11,25 sa z Ježišových úst dozvedáme, že Otec je Pán neba i zeme, teda Boh.

6./ V Mt 6,6 sme vyzvaní modliť sa k Otcovi (modlitba Otče náš – Mt 6,9-14)

7./ Máme sa Otcovi klaňať (Jn 4,20-24)

8./ Boh Otec je Bohom a Otcom aj Pánovi Ježišovi (Jn 20,17)

9./ Otec vidí aj  v skrytosti a odplatí nám (Mt 6,3-4)

CSP – Český študijný preklad

MP – Preklad Miloše Pavlíka

FZ – Preklad Františka Žilku

BKR – Králická  biblia

ROH – Roháčkov preklad

SKP – Slovenský katolícky preklad

SEP – Slovenský ekumenický preklad

SEVP – Slovenský evanjelický preklad

BOT – Jeruzalemský biblia (Botekov preklad

SYN

Je Syn (Ježiš Kristus) osobou Najvyššieho Boha alebo je „iba“ Mesiášom, vteleným Božím Slovom? Odpoveď na túto otázku budeme hľadať v nasledujúcej kapitole. Preskúmame, čo nám hovorí o Synovi Stará i Nová zmluva. V Písme budeme pátrať po pôvode moci Pána Ježiša, zistíme, čo je predmetom viery v Syna. Niečo sa môžeme dozvedieť a odvodiť si aj z komunikácie Syna s Otcom.

Zvestovaná pravda o Synovi

 Mesiáš (Syn) v Starej zmluve

Mesiáš je centrálnou nádejou Starej zmluvy. Jeho príchod je židovským národom  túžobne očakávaný, v texte NZ sa Židia niekoľkokrát Pána Ježiša pýtajú, či je on ten, ktorý má prísť a ktorého príchod je v Písme predpovedaný. Aj apoštol Ondrej v Jn 1,41 hovorí: „Našli sme Mesiáša…“

V Starej zmluve je veľa predpovedí o Mesiášovi. Dozvedáme sa o ňom, že sa narodí z panny (Iz 7,15), zasadne na trón kráľa Dávida (Iz 9,6), že je to deklarovaný, Bohom potvrdený Boží Syn (Ž 2,7). Bude pomazaný Bohom a poslaný hlásať radostnú zvesť (Iz 61,1-2). Bude naveky kňazom na spôsob Melchisedeka (Ž 110,4). Zomrie a bude obetovaný za naše hriechy (Iz 53,5-12), bude sedieť po pravici Boha (Ž 110,1).

Verše Starej zmluvy o Mesiášovi nám nijako nenaznačujú trojjedinosť Boha. Skôr naopak. V prvej piesni o Hospodinovom služobníkovi (Iz 42,1-9) sa dozvedáme, že je Bohom vyvolený, Boh ho podporuje. Boh o Mesiášovi hovorí, že ho povolal, stvárnil a urobil ho zmluvou a svetlom ľudí.

Podobne v druhej piesni o Hospodinovom služobníkovi (Iz 49,1-13) sa dozvedáme, že Boh ho povolal od materského lona, Boh mu povedal, že je jeho služobníkom. Ďalej mu však Boh hovorí, že je to málo, že je služobníkom a ustanovil ho za svetlo národom. Boh sľubuje, že ho ochráni a ustanoví ho za zmluvu národa.

V tretej piesni o Hospodinovom služobníkovi (Iz 50,4-11) sa dozvedáme, že Boh dal Mesiášovi jazyk učeníkov, otvoril mu ucho. Dozvedáme sa, že mu Boh pomáha a preto nebude zahanbený.

Vo štvrtej piesni  o Hospodinovom služobníkovi (Iz 52,13-15 a Iz 53) sa dozvedáme, že Mesiáš bude mať úspech, bude vyzdvihnutý a zvelebený. Je to muž bolestí, ktorý poznal utrpenie. On niesol naše choroby a bolesti. Bol prebodnutý za naše hriechy,zdrvený za naše neprávosti. Boh na neho uvalil neprávosti nás všetkých. Tento Boží služobník vezme na seba vinu ľudí a preto mu Boh dá podiel s mnohými.

Syn v Novej zmluve

Ktoré zásadné  informácie sa dozvedáme o identite Pána Ježiša v Novej zmluve? Predovšetkým to, že Ježiš Kristus je Mesiáš, Boží Syn a že je naším Pánom. Duch Svätý nám na mnohých miestach Písma dáva priamu odpoveď na otázku, kto je Kristus. Pri úvahách o identite Pána Ježiša by mali byť pre nás tými najdôležitejšími informáciami práve tie, ktoré o nej priamo hovoria. K identite Pána Ježiša sa jasne vyjadruje Boh (Otec), samotný Pán Ježiš, Duch Svätý formuláciou evanjelia, apoštoli, zlí duchovia, Židia.

Ježiš je Mesiáš (Kristus) a Boží Syn

Toto sú asi najdôležitejšie pravdy o Pánovi Ježišovi. On je jednorodený Boží Syn, očakávaný Mesiáš, je naplnením nádeje ľudstva.

Samotný Boh (Otec) o Ježišovi hovorí:

Mt 3,17 „ A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenie“

Mt 16,16-17 „…Ty si Kristus (SKP a BOT: „Ty si Mesiáš“), Syn živého Boha. Ježiš mu odpovedal: Blahoslavený si Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“

Mt 17,5 „…Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil. Jeho počúvajte“

Heb 1,5 „Veď komu z anjelov Boh povedal: Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil?“

Pán Ježiš sa opakovane sám o sebe vyjadril, že on je Mesiáš (Kristus) a povedal aj to, že je Božím Synom:

Mt 16,20 „Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.“

Mt 24,5 “Lebo mnohí prídu v mojom mene a povedia: Ja som Kristus“ (SKP a BOT: “Ja som Mesiáš“)

Jn 4,25-26 „Žena mu povedala: viem, že prichádza Mesiáš, nazývaný Kristus; keď príde on, všetko nám oznámi. Ježiš jej povedal: Ja som to – ten, čo sa rozpráva s tebou“

Jn 10,36 „ako teda, že tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: Rúhaš sa!, len preto, že som povedal: Som Boží Syn?“ 

Apoštoli vedeli, kto je Ježiš, a neskôr na svojich cestách opakovane presviedčali Židov o tom, že Ježiš je očakávaný Mesiáš:

Mt 14,33 „Tí, čo boli na lodi, klaňali sa mu a hovorili: Naozaj si Boží Syn.“

Jn 6,69 „a my sme uverili a poznali, že ty si Kristus, ten Syn živého Boha.“ (ROH)

Sk 5,42 „Každý deň neprestajne učili v chráme i po domoch a ohlasovali evanjelium, že Ježiš je Mesiáš.“

Sk 9,20 „a hneď hlásal v synagógach, že tento Ježiš je Boží Syn.“

Sk 9,22 „No Šavol pôsobil čoraz mocnejšie a miatol Židov bývajúcich v Damasku dokazovaním, že Ježiš je Mesiáš.“

Sk 17,3 „A tak im odhaľoval a dokazoval, že Mesiáš mal trpieť a vstať z mŕtvych, a že tento Ježiš, ktorého vám zvestujem je Mesiáš.“

Sk 18,28 „Rázne totiž vyvracal tvrdenia Židov, verejne dokazujúc pomocou Písem, že Ježiš je Mesiáš.“

 

Židia vo vzťahu k Ježišovi tiež skúmali a pýtali sa ho, či je on Mesiáš a Boží Syn:

Mt 26,63 „Ježiš však mlčal. Velkňaz mu povedal: Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si ty Mesiáš, Boží Syn.“ (podobne Mk 14,61 a Lk 22,70)

Jn 10,24 „Obstúpili ho Židia a povedali mu: Dokedy nás chceš ešte držať v napätí? Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene!“

 Zlí duchovia mali jasno v tom, kto je Ježiš:

Mt 8,29 „Zrazu vykríkli: Čo ťa do nás, Boží Syn? Prišiel  si nás trápiť pred určeným časom?“

Lk 4,41 „Z mnohých vychádzali démoni a kričali: Ty si Boží Syn. Ale on im pohrozil a nedovolil im hovoriť, lebo vedeli, že je Mesiáš.“

V Písme sú aj iné miesta priamo poukazujúce na identitu Pána Ježiša:

Úvod Marekovho evanjelia  – Mk 1,1 „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna“

Anjel informuje Máriu – Lk 1,32 „On bude veľký. Bude sa volať Synom Najvyššieho a Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida.“ a tiež  Lk 1,35 „Anjel jej odpovedal: Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, a preto aj dieťa bude sväté a bude sa volať Božím Synom“

Ján Krstiteľ hovorí – Jn 1,34 „A ja som videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“

Vyjadrenie stotníka – Mt 27,54 „Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa dialo, veľmi sa preľakli a povedali: Toto bol naozaj Boží Syn!“

Marta vyznala svoju vieru – Jn 11,27 „Povedala mu: Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

Židia ho odsúdili, lebo sa podľa nich vydával za Božieho Syna – Jn 19,7 „Židia mu odpovedali: My máme zákon a podľa toho zákona musí zomrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna.“ 

Duch Svätý nás poučuje – Jn 20,31 „No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“

Aj verše z 1. Jánovho listu nám dávajú informácie o identite Pána Ježiša:

1 Jn 5,1 „Každý, kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha…“

1 Jn 5,5 „Kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?“

1 Jn 4,15 „Kto vyznáva, že Ježiš je Boží Syn, v tom ostáva Boh a on ostáva v Bohu“

 Pán Ježiš je teda Mesiáš a Boží Syn. Božími synmi nazýva Písmo anjelov (napr. Gn 6,2; Gn 6,4; Jób 1,6; Jób 38,7) ale aj ľudí (napr. Ž 82,6; Lk 6,55; Rim 8,14). To, že Pán Ježiš je Boží Syn nijako priamo ani nepriamo nepodporuje Trojicu. Skôr naopak. Ako Syn má Pán Ježiš pôvod v Bohu Otcovi. Boh povedal – „Ty si môj Syn, ja som Ťa dnes splodil“ (Heb 5,5). To nedáva veľa priestoru pre rovnocennosť Otca a Syna.

Ježiš je Pán a Spasiteľ

 Ježiš je Pán

Často krát sa v Písme objavuje spojenie slov Pán Ježiš (napr. Mk 16,19; Sk 1,21; 1 Kor 11,23). Je nesporné, že Ježiš Kristus je naším Pánom. Čo to pre nás znamená? Máme ho poslúchať a nasledovať. V súvislosti s učením o Trojici nás môže mýliť použitie slova Pán (Kyrios), ktoré sa používa aj pri Najvyššom Bohu (Pán Boh, napr. Mk 12,30; Lk 1,68; Sk 2,39). Mohol by to byť argument podporujúci učenie o Trojici. Treba si však uvedomiť toto: To Boh urobil Ježiša Pánom! (Sk 2,36 „Nech teda celý dom Izraela s istotou vie, že Boh toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali urobil Pánom aj Mesiášom“)

 Dôležitý je správny výklad nasledujúceho verša:

Mt 22,44 „Pán povedal môjmu Pánovi: Sadni si po mojej pravici, kým ti nepoložím nepriateľov pod nohy.“

NZ sa tu odvoláva na Ž 110,1 ktorý zaujímavo prekladá Botek (BOT): „Jahve prehovoril k môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici, dokiaľ nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku pod tvoje nohy.“

Jahve prehovoril k môjmu Pánovi – takto je to zrozumiteľné. Bol to Najvyšší Boh – Jahve, ktorý prehovoril k Pánovi Ježišovi. Nebol to rozhovor dvoch osôb Najvyššieho Boha ale Najvyšší Boh (Otec) sa prihovára Synovi. Tieto verše je ťažko dať do súladu s učením o Trojici.

Ježiš je Spasiteľ (Záchranca)

V SZ sa dozvedáme, že naším Spasiteľom je Boh (napr. Ž 42,6; Iz 43,11; Iz 60,16). Podobne aj Mária, Ježišova matka v Lk 1,47 prehlasuje Boha za Spasiteľa. Verš Lk 1,69 však už hovorí o Pánovi Ježišovi ako o Spasiteľovi. Ako to teda je? Je to jednoduché – Boh nás spasil prostredníctvom svojho Syna. Lk 1,68-69 hovorí „…Boh Izraela navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa“. Ako sa Pán Ježiš stal Spasiteľom nám osvetľuje verš:

Sk 5,31 „Boh ho však svojou pravicou povýšil za vodcu a Spasiteľa“. 

Podobný charakter majú aj verše:

Sk 13,23 „Z jeho potomstva dal Boh Izraelu podľa prisľúbenia Spasiteľa, Ježiša“

1 Jn 4,14 „A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“

Jud 1,25 „jedinému Bohu, nášmu Spasiteľovi  skrze Ježiša Krista…“

 Prorok Ježiš.

 Prorok v Starej zmluve.

Proroci v Starej zmluve sú Bohom vyvolení a poslaní na to, aby priviedli  neverný Boží ľud naspäť k pravému Bohu. Majú hovoriť len to, čo im prikáže Boh:

Dt 18,20 „No prorok, ktorý by sa v mojom mene opovážil hovoriť niečo, čo som neprikázal, alebo by hovoril v mene iných bohov, taký prorok nech zomrie.“

Krn 29,25 „Do Hospodinovho domu postavil levitov s cimbalmi, harfami a citarami podľa príkazu Dávida, kráľovho vidca Gáda a proroka Nátana. Lebo tak to odkázal Hospodin po svojich prorokoch.“

Proroci sú Boží hovorcovia:

Krn 36,12 „Hospodinovi, svojmu Bohu, robil naprotiveň. Nepokoril sa pred prorokom Jeremiášom, hovorcom Hospodina.“

Prorok Ježiš.

Pán Ježiš bol ako prorok sľúbený už v Starej zmluve:

Sk 3,22-23 „Už Mojžiš povedal: Pán, váš Boh, vám vzbudí spomedzi vašich bratov proroka ako mňa. Budete ho počúvať vo všetkom, čo vám povie.  A všetci, ktorí tohto proroka nebudú počúvať, budú z ľudu odstránení.“

Naplnenie vidíme v Novej zmluve:

Lk 7,16 „Všetkých sa zmocnil strach. Oslavovali Boha: Veľký prorok povstal medzi nami a Boh navštívil svoj ľud.“

Lk 24,19 „On sa ich spýtal: A čo? Odpovedali mu: To, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorok, mocný v čine i v reči pred Bohom, aj pred všetkými ľuďmi.“ 

Aj v iných veršoch sa potvrdzuje prorocká úloha Pána Ježiša:

Jn 12,49 „Veď ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, mi prikázal, ako mám hovoriť a čo mám povedať.“

Jn 17,8 „lebo slová, ktoré si dal ty mne, odovzdal som im, oni ich prijali a spoznali v pravde, že som vyšiel od teba a uverili, že si ma ty poslal.“

Heb 1,1-2 „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. 2 V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet.“

Prorok je Božím hovorcom, vyvoleným, ktorého Boh posiela s dôležitou úlohou či odkazom pre ľudí. Môže byť prorok samotným Najvyšším Bohom? Nedáva to zmysel…

Pán Ježiš – Slovo

Jánovo evanjelium rozširuje naše vedomosti o pôvode Syna. Myslím si, že Slovo z verša Jn 1,1 má svoj pôvod v Bohu. Je to predsa Božie Slovo a predtým ako prišlo na svet v tele, bolo u Boha (Jn 1,1-2). Písmo nás v SZ nás učí (Mich 5,1-2), že pôvod Ježiša, Božieho Syna (ešte ako Slova) je vo večnosti. Je pôvod vo večnosti dostatočným argumentom pre tvrdenie, že Slovo je Najvyšší Boh?

Myslím si, že nie. Aj múdrosť je ustanovená od večnosti (Prís 8,22-23) a o nej vieme, že bola stvorená (Sir 1,4). Samotný fakt, že sa píše o pôvode Božieho Syna, niečo naznačuje. Najvyšší Boh totiž nemá pôvod. On Je. A povoláva k jestvovaniu to, čoho niet (Rim 4,17).

Pán Ježiš – obraz a odraz Boha

Podľa 1 Kor 11,7 je muž Božím obrazom, podľa 2 Kor 4,4 je Kristus obrazom Boha:

2 Kor 4,4 „…aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha.“

Rovnakú informáciu nám dáva aj verš Kol 1,15. V Heb 1,3 sa dozvedáme, že Syn je obrazom Božej podstaty a odbleskom jeho slávy.  Dozvedáme sa teda, že Pán Ježiš je obrazom Boha (jeho podstaty) a odbleskom jeho slávy. Ak je obrazom Boha, môže byť zároveň Bohom samotným? Nezdá sa to pravdepodobné…

Nasledujúce riadky sú iba zamyslením nad tým, čo majú spoločné Syn a Múdrosť. Medzi nimi dvoma môžeme nájsť viacero zaujímavých paralel.  V Mud 7,26  sa o múdrosti píše, že je odbleskom večného svetla  a obrazom Božej dobroty. V 1 Kor 1,30 sa píše, že Ježiš Kristus sa nám stal múdrosťou od Boha. Podobne sa píše aj vo verši Kol 2,3 že v Kristovi sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania!

Múdrosť má v Starom zákone podobné atribúty ako Slovo – Kristus v Novom zákone. Zaujímavé sú verše Písma, v ktorých sa javia Múdrosť a Kristus takmer ako synonymá:

Odblesk a obraz.           

Mud 7,26 „je odbleskom večného svetla, bezchybným zrkadlom Božieho pôsobenia a obrazom jeho dobroty“ (Múdrosť)

Heb 1,3 „on je odblesk Jeho slávy a obraz Jeho podstaty“ (Kristus)

2 Kor 4,4 „…aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha“ (Kristus)

Kol 1,15 „On je obraz neviditeľného Boha…“ (Kristus)

Počiatok stvorenia.

Sir 1,4 „zo všetkého prvá bola stvorená múdrosť…“ (Múdrosť)

Prís 8,22-23 „Hospodin ma utvoril na začiatku svojho diela…, od večnosti som ustanovená, od začiatku, prv ako povstala zem“ (Múdrosť)

Mich 5,1 „..Jeho pôvod je v praveku, v časoch večnosti“ (SEVP) (Kristus)

Kol 1,15 „on je obraz neviditeľného Boha, prvorodený všetkého stvorenia“ (Kristus)

Zj 3,14 „…Toto hovorí Amen, verný a pravdivý svedok, počiatok Božieho stvorenia“ (Kristus)

Boh stvoril svet svojím Slovom a Múdrosťou

Mud 8,4 „je zasvätená do Božieho poznania a rozhoduje pri jeho dielach“ (Múdrosť)

Prís 8,27-30 „keď upevňoval nebesia, bola som tam, keď vymedzoval obzor nad hlbinami, keď umiestňoval hore oblaky, keď mohutneli pramene hlbín, keď moru vymedzoval jeho hranice, aby sa vody   neprelievali cez brehy, keď vyznačoval základy zeme, vtedy som stála verne po jeho boku…“ (Múdrosť)

Prís 3,19 „Múdrosťou položil Hospodin základy zeme“ (Múdrosť)

Heb 1,2 „v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet“ (Kristus)

Jn 1,3 „Ním vzniklo všetko a bez neho nevzniklo nič z toho, čo jestvuje“ (Kristus)

Slovo a Múdrosť spravujú svet

Múd 8,1 „Mocne sa šíri od jedného konca sveta po druhý a celý svet spravuje na jeho prospech“ (Múdrosť)

Heb 1,3 „… a všetko udržuje svojím mocným slovom“ (Kristus)

Slovo a Múdrosť sú s Bohom

Sir 1,1 „všetka múdrosť je od Pána a je pri ňom naveky“ (Múdrosť)

Mud 8,3 „…Ona žije s Bohom“ (Múdrosť)

Heb 10,12 „No Kristus priniesol jednu obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha“ (Kristus)

 Múdrosť i Slovo majú vznešený pôvod

Jn 17,5 „A teraz Ty Otče, osláv ma u seba slávou, ktorú som mal pri Tebe, skôr ako povstal svet“ (Kristus)

Mud 8,3 „… a tak sa chváli vznešeným pôvodom…“ (Múdrosť)

Slovo a Múdrosť majú neobmedzenú moc

Mud 8,27 „hoci je len jedna, môže všetko, hoci ostáva rovnaká v sebe, obnovuje všetko…“ (Múdrosť)

Mt 28,18 “…Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi“ (Kristus)

         Slovo i Múdrosť vychádzajú z Božích úst

  Sir 24,3 „ja som vyšla z úst Najvyššieho a ako opar som zahalila zem“ (Múdrosť)

  Je predpoklad, že Slovo tiež vyšlo z úst Najvyššieho, napr. verš Mat 4,4 „…Človek bude žiť   nielen  z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Syn)

Boh miluje Slovo i Múdrosť

Mud 8,3 „… i Vládca vesmíru si ju zamiloval.“ (Múdrosť)

Mt 3,17 „…Toto je môj milovaný Syn…“ (Kristus)

Pán Ježiš ako veľkňaz a Boží baránok

Veľkňaz je v SZ predstaveným svojich bratov, kňazov (Lev 21,10), ako prostredník medzi Bohom a človekom koná obetu zmierenia (2 Mak 3,33). Pán Ježiš sa podľa Heb 2,17 stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom:

Heb 2,17 „Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom…“

V Heb 3,1 sa uvádza, že Pán Ježiš je apoštol a veľkňaz nášho vyznania. Podľa Heb 4,15 bol Pán Ježiš veľkňazom, ktorý bol vo všetkom skúšaný ale nedopustil sa hriechu. Pán Ježiš bol skúšaný podobne ako my ľudia. Aký by bol zmysel skúšky, ak by bol osobou Najvyššieho Boha? Najvyšší Boh nemôže zlyhať. Skúšal vari Boh sám seba? Nedáva to zmysel…

Úlohu veľkňaza výstižne opisuje Heb 5,1 (podobne aj Heb 8,3):

Heb 5,1 „Každý veľkňaz, vybraný spomedzi ľudí, býva ustanovený ako zástupca ľudí pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy.“

V Heb 5,10 sa dozvedáme, že Pána Ježiša Boh vyhlásil za veľkňaza na spôsob Melchisedeka. Podľa Heb 6,20 je Pán Ježiš naveky veľkňazom. Naveky je teda prostredníkom medzi Bohom a ľudmi (pozri aj 1 Tim 2,5; Heb 8,6; Heb 9,15; Heb 12,24 ).

Ako máme v rámci učenia o Božej Trojici rozumieť veršu Heb 5,10  „keď ho Boh ho vyhlásil za veľkňaza na spôsob Melchisedeka“ ? Veď aj Pán Ježiš je Boh! Pán Ježiš ako večný veľkňaz je dosť nezrozumiteľný, ak má byť aj osobou Najvyššieho Boha. Veď veľkňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

Pán Ježiš je veľkňazom, preto prináša obetu za hriechy všetkých ľudí. Pretože však prináša sám seba, je zároveň on sám aj Božím Baránkom (pozri Jn 1,29). Božím Baránkom ostáva aj po vzkriesení a často je spomínaný v knihe Zjavenie Jána (napr. Zj 5,6; Zj 5,12; Zj 6,16; Zj 13,8; Zj 15,3; Zj 17,14). Nezdá sa byť pravdepodobné, žeby Boží Baránok, ktorý umrel, aby sme boli zmierení s Bohom, bol aj samotným Najvyšším Bohom, s ktorým nás zmieril.

Pán Ježiš ako dedič

Boží Syn – Ježiš Kristus je zároveň aj dedičom. Verš Heb 1,2 hovorí – „V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet.“

Pán Ježiš teda zrejme nie je pôvodným majiteľom! Vieme, že Najvyšší Boh je pôvodcom a majiteľom všetkého. Nemá teda čo ani od koho dediť! Je však láskavým Bohom, ktorý sa chce, s tým čo má, podeliť. Preto Pána Ježiša ustanovil Boh za dediča. Veľavravný je verš Rim 8,17 „Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia…“  Sme podobne, ako Pán Ježiš, tiež dedičia. Dostávame/dedíme kráľovstvo nebeské. V Mt 21,38 (Mk 12,7; Lk 20,14), v podobenstve, je Pán Ježiš (Syn) tiež dedičom.

Môže byť Syn – dedič zároveň aj pôvodným majiteľom – Najvyšším Bohom? Nie je logické to predpokladať…

Pán Ježiš je Boh

V Písme je viacero veršov, v ktorých je Pán Ježiš viac či menej priamo  nazvaný Bohom. Ak by bolo slovo „Boh“ (hebr. Elohim, gr. Theos) vyhradené iba pre Jediného, Živého, Pravého, Najvyššieho Boha, tak je to veľmi silný argument pre tvrdenie, že Pán Ježiš je osobou Najvyššieho Boha. V Písme je však viac ako 200 miest, na ktorých je bohom nazvaná bytosť, ktorá nie je Najvyšším Bohom. Bohmi sú napr. nazvaní ľudia, ktorým dáva tento titul samotný Najvyšší Boh. Nemožno teda hovoriť o falošných bohoch iba o bohoch v inom zmysle akým je Najvyšší Boh, pôvodca všetkého… Najvyšší Boh nie je iba Bohom, On je Bohom bohov (Dt 10,17).  Mojžiš a Izraeliti spievajú Bohu pieseň – Ex 15,11 „…Kto spomedzi bohov je ako ty, Hospodin?…“

Sám Pán Ježiš nám pripomína asi najjasnejšie miesto v SZ, kde je Bohom nazvaná iná bytosť ako Najvyšší Boh:

Jn 10,34-36 „Ježiš im odpovedal: Či vo vašom zákone nie je napísané: Ja som povedal: Bohovia ste? Ak nazval bohmi tých, ku ktorým zaznelo Božie slovo – a Písmo nemožno zrušiť! -, ako teda, že tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet hovoríte: Rúhaš sa!, len preto, že som povedal: Som Boží Syn?“

Je zaujímavé, že Pán Ježiš pri argumentácii vyberá práve miesto v Písme, kde je Bohom nazvaný človek, nie samotný Najvyšší Boh. Nehovorí – ak je Bohom nazvaný môj Otec, môžem sa tak nazývať aj ja.

To miesto v SZ, na ktoré sa odvoláva predchádzajúci verš je Ž 82,6 „Povedal som: Bohovia ste, všetci ste synmi Najvyššieho“

Sú to ľudia, ktorí sú v tom istom verši zároveň nazvaní bohmi a aj synmi Najvyššieho. Podobne aj Pán Ježiš je na mnohých miestach nazvaný Božím Synom (tiež aj synom Najvyššieho) a na niekoľkých iných miestach Bohom.

Ďalším miestom, kde je človek nazvaný Bohom je Ex 4,16. Roháček (ROH) a Botek (BOT)tento verš prekladajú:   „…on ti bude ústami a ty mu budeš bohom.“ Teda Mojžiš má byť bohom Áronovi. Podobne v Ex 7,1 ustanovil Boh Mojžiša za boha faraónovi (pozri preklady BOT a SEVP).

Ďalej budeme skúmať konkrétne verše Novej zmluvy, ktoré by mohli byť argumentom pre božstvo Krista.

 Heb 1,8-9

Heb 1,8-9 „ale k Synovi: Tvoj trón, ó Bože, je naveky vekov, a: žezlo spravodlivosti je žezlom Jeho kráľovstva; miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť; preto pomazal Ťa, ó Bože, Tvoj Boh olejom veselia nad Tvojich druhov“ (SEVP)

 Syn je nazvaný Bohom vo všetkých 9 porovnávaných prekladoch 8. verša (CSP, MPCZ, ZP, BKR1, ROH, SKP, SEP, SEVP, BOT) a v nasledujúcom, 9. verši, je nazvaný Bohom v piatich z deviatich prekladov (CSP, BRK1, ROH, SEVP, BOT). Dozvedáme sa však hlavne to, že Syn má svojho Boha, ktorý ho pomazal olejom plesania.

V Starej zmluve sú analogické verše Ž 45,7-8. Nie všetky preklady verša Ž 45,7 obsahujú „…Tvoj trón, Bože…“ ale napr. v SEP je to fomulované takto: „…Tvoj trón je trón od Boha…“. Tento rozdiel ale nie je dôležitý, pretože v nasledujúcom verši – Ž 45,8 –  je vo všetkých spomenutých prekladoch slovné spojenie „Tvoj Boh“. Dozvedáme sa podobne ako v Heb 1,9, že Boh (Syn), ktorý má trón, má svojho Boha!!

Tiež sa dozvedáme dôvod, prečo dostáva trón – pretože miluje spravodlivosť a nenávidí neprávosť. Možno dať osobe Najvyššieho Boha trón a ešte aj uvádzať dôvod prečo ho dostáva? Veď Najvyšší Boh je predsa bezpodmienečne majiteľom všetkého! Všetko je Jeho!

Mt 1,23

Mt 1,23 „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.“

Tento verš by nám mohol naznačovať, že na zem prišiel samotný Boh v tele. Lepšie vysvetlenie nám však ponúka Lk 1,68-69 „Požehnaný Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného spasiteľa v dome svojho služobníka Dávida.“ Podobne Lk 7,16 nám hovorí o tom, že povstal veľký prorok a takto Boh navštívil svoj ľud.

Jn 1,1

Jn 1,1 „Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha“

Z týchto veršov sa dozvedáme, že Slovo je Boh. Ako sme si vysvetlili na začiatku tejto kapitoly, nemusí to automaticky znamenať Najvyšší Boh. Mimochodom Boh je prívlastkom Najvyšší nazvaný v Písme viac ako 100 krát (napr. Jer 32,18). Pán Ježiš a Duch Svätý ani raz. Zaujímavá je informácia z veršov Jn 1,1-2, podaná v krátkom slede 2 krát – Slovo bolo u Boha. Tieto slová vyzerajú byť kľúčové pri vysvetlení verša. O Najvyššom Bohu sa inde v Písme dozvedáme, že je na nebesiach, že býva v neprístupnom svetle a pod. Čo to môže znamenať, že Slovo bolo u Boha? Môže to znamenať, že Slovo nebolo vo svojom príbytku („u seba“) ale v príbytku svojho Otca. Podobnú informáciu nám dáva aj verš Jn 6,46 „…Otca videl iba ten, kto je od Boha“. V   Jn 8,42 a Jn 16,27 sa dozvedáme, že Ježiš vyšiel a prichádza od Boha.

V 1 Jn 1,1-2 sa píše: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to Vám zvestujeme: Slovo života. A ten život sa zjavil; my sme ho videli, svedčíme o ňom a zvestujeme Vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“. Dozvedáme sa, že Slovo života, večný život bol u Otca!

 V súvislosti s informáciou, že Slovo bolo u Boha, sú zaujímavé verše Mud 8,3-4 „Ona (pozn. múdrosť)  žije s Bohom, a tak sa chváli vznešeným pôvodom, i Vládca vesmíru si ju zamiloval. Je zasvätená do Božieho poznania a rozhoduje pri jeho dielach.“ Zdá sa, že podobne ako Slovo, žije aj múdrosť s Bohom a bytostne sa odlišuje od Boha (pozri aj Mud 7,25 a  9,4). Pripomínam, že Múdrosť bola stvorená ako prvá (Sir 1,4; Prísl 8,22).

Jn 5,18  (Jn 10,33)

Jn 5,18  „…Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“

Rozlišujme výroky “Som Boh“ a „robím sa rovný Bohu“. Vo všeobecnosti slová „robím sa“ naznačujú, že nie som taký, ale chcem, aby si to mysleli. Pán Ježiš hovoril a aj konal skutky, o ktorých boli Židia presvedčení, že patria výhradne do kompetencie Boha, teda z ich pohľadu sa robil rovným Bohu. Pre Židov je určite problematická aj časť  verša Jn 5,18, „…Boha nazýval svojím Otcom…“ Vysvetlenie prečo, môžeme nájsť v Jn 19,7

„Židia mu odpovedali: My máme zákon a podľa toho zákona musí zomrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna“

Slovo rovnosť naznačuje porovnanie 2 subjektov, bytostí. Ak povieme – sme si rovní, neznamená to stotožnenie 2 bytostí do jednej, ale skôr rovnosť, zhodu v nejakom aspekte, vlastnosti. Analogicky sa môžeme pozrieť na verš Flp 2,6 „On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť“.  V tomto verši sa hovorí o rovnosti ako o koristi, teda o niečom, čo som nadobudol, ale je možné sa toho vzdať (Flp 2,7) alebo o to prísť. Lenže toho, že „som Najvyšší Boh“ sa predsa nedá vzdať! To je organickou a nemennou súčasťou Najvyššej Bytosti.

Jn 10,30

Jn 10,30 „Ja a Otec sme jedno.“

Čo znamená, že „sme jedno“?  Vychádzajme z kontextu Písma. V Jn 10,25 sa píše „…Skutky, ktoré ja konám v mene svojho Otca, svedčia o mne“. Podobne Jn 10,32 „…Ukázal som Vám veľa dobrých skutkov od Otca…“  a tiež Jn 10,37 „Ak nekonám skutky svojho Otca, neverte mi“.

Otec a Syn sú jedno, teda sú jednotní v zámere, slovách aj skutkoch. Pán Ježiš vyzýva Židov aby, ak už neveria jeho slovám, verili aspoň jeho skutkom. Tie by ich mali presvedčiť o tom, že Pán Ježiš je naozaj Bohom poslaný Mesiáš, ktorý hovorí a koná podľa Božej vôle. Syn je plne podriadený Otcovej vôli a koná Jeho skutky (pozri aj Jn 5,30). Podobne aj my, veriaci, by sme mali byť jedno (jednotní) – pozri aj Jn 17,11; 17,21-23; Sk 4,32; 1 Kor 1,10; 1 Pt 3,8.

Rim 9,5                                   

Rim 9,5 „Ich sú otcovia a z nich pochádza podľa tela Kristus, ktorý je nad všetkými, Boh požehnaný naveky. Amen“

Tento verš by sa azda mohol chápať tak, že Kristus je (Najvyšší) Boh. Čo v tomto verši znamená „ktorý je nad všetkými“? Jn 3,31 nás informuje „Kto prichádza zhora, je nad všetkými… Kto prichádza z neba, je nad všetkými“  Nemusí to byť nutne (Najvyšší) Boh. Stačí ak prichádza z neba od Boha…

Z trochu inej strany rieši náš problém verš Ef 1,22 „A všetko mu podrobil pod jeho nohy. Jeho však, ako hlavu nad všetkým, dal cirkvi“  Pán Ježiš bol Bohom ustanovený ako hlava nad všetkým. A to nám dáva verš Rim 9,5 do celkom iného svetla. Čiastočne sa tejto otázky týkajú aj verše – Zj 12,5 a 1 Kor 11,3.

Tit 2,13

Tit 2,13 „a očakávali blažené splnenie nádeje a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“   

Z kontextu nie je úplne zrejmé, či sa jedná o príchod Otca a Syna, alebo či označenie veľký Boh patrí Synovi. Ak by to tak aj bolo, v predchádzajúcich riadkoch sme si vysvetlili, že slovo Boh nie je v Písme vyhradené výlučne  Najvyššiemu Bohu. O tom, že Pán Ježiš je veľký sa dozvedáme aj z iných veršov:

Lk 1,32 „On bude veľký. Bude sa volať Synom Najvyššieho…“

Lk 7,16  „…Oslavovali Boha slovami: „Veľký prorok povstal medzi nami“…“

Ak vychádzame zo slov Pána Ježiša v Jn 10,35 „ak nazval bohmi tých, ku ktorým zaznelo Božie slovo…“, tak či nemožno nazvať Pána Ježiša veľkým Bohom, keďže vieme, že je väčší od Mojžiša (Heb kap. 3) a aj anjelov (Heb kap. 1)?

 2 Pt 1,1

2 Pt 1,1 „…ktorí pre spravodlivosť nášho Boha a Spasiteľa Ježiša Krista dosiahli vieru rovnocennú s nami“

Podobne ako v predchádzajúcom verši Tit 2,13; aj tu by sme mohli veršu rozumieť tak, že naším Bohom a zároveň Spasiteľom je Ježiš Kristus. Už v nasledujúcom verši 2 Pt 1,2 sú však Ježiš a Boh odlíšení:

„Milosť a pokoj nech sa rozhojňuje medzi vami v poznávaní Boha a Ježiša, nášho Pána“

1 Jn 5,20

1 Jn 5,20 „Vieme však, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravého; a my sme v tom Pravom, totiž v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. On je pravý Boh a večný život“

Znova je v tomto verši rozlíšený Syn a pravý Boh. Najvyšší Boh je tu nazvaný Pravý a Pán Ježiš jeho Synom. Koho sme to teda spoznali? V tom istom liste v 1 Jn 2,14 sa píše

„Napísal som Vám, deti, lebo ste spoznali Otca…“

Vlastnosti Pána Ježiša, Božieho Syna

Ak chceme spoznať pravdu o identite Syna, tak okrem informácií, ktoré sa o ňom dozvedáme priamo (predchádzajúca kapitola), môžeme v Písme skúmať jeho vlastnosti a porovnať ich so známymi atribútmi Najvyššieho Boha.

Boh je všemohúci

O tejto Božej  vlastnosti hovoria napr. verše:

Gn 35,11 „a dodal: Som Boh Všemohúci…“

Ex 6,3 „Zjavil som sa Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi ako Všemohúci Boh…“

Mt 26,64 (BOT) „…Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Všemohúceho a prichádzať na nebeských oblakoch.“

Zj 21,22 (ROH) „A chrámu som nevidel v ňom, lebo Pán Boh, všemohúci, je jeho chrámom a Baránok“

Na druhej strane Mesiáš je nazvaný mocný už v SZ (Iz 9,5). V novej zmluve, v Lk 24,19,  sa dozvedáme, že je mocný v čine i v reči pred Bohom (podobne Sk 2,22). Nie je žiadne miesto v Písme, kde by bol Syn nazvaný všemohúci. Hlavne sa však z Písma dozvedáme, že Synovi je daná všetka moc na nebi i na zemi:

Mt 28,18 „Ježiš pristúpil a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi““

Ježiš svojím spôsobom je „všemohúci“ ale inak ako Otec.

Boh je vševediaci

O Božej vševedúcnosti hovoria napr. nasledujúce verše:

2 Mak 9,5 „Vševediaci Pán, Boh Izraela ho zasiahol neviditeľnou a nevyliečiteľnou chorobou…“

1 Sam 2,3 „…Hospodin je Boh, ktorý vie všetko, jeho skutky sú nevyspytateľné.“

1 Jn 3,20 „lebo ak nás srdce obviňuje, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“

Ako je to so Synom? Mt 24,36 nám dáva zaujímavú informáciu: „No o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba Otec.“ (to isté aj Mk 13,32)

Syn nevie niečo, čo vie Otec. Neobstojí vysvetlenie, že to nevie Ježiš ako človek. Ako by mohla ľudská a božská prirodzenosť tvoriť nerozlučnú jednotu ak by obe prirodzenosti mali odlišné vedomie, vlastnosti…? Ako by nás táto informácia Písma, že Syn nevie, obohatila ak by v skutočnosti Syn vedel, ale iba jeho božská prirodzenosť? Toto však nikde nie je ani len naznačené!!

Boh je nezávislý

 Ž 83,19 (BOT) „Nech vedia, že iba Ty máš meno Jahve, že si zvrchovaný Pán celého sveta“

Mt 19,26 „…Ľudom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné“ (podobne Mk 10,27; Mk 14,36)

Ef 1,11 „…ktorý koná všetko podľa zámeru svojej vôle.“ (podobne aj Prís 16,4)

Kontrastne s týmito veršami o Božej nezávislosti pôsobia nasledujúce verše:

Jn 5,30 „Ja nemôžem nič robiť sám od seba. Súdim ako počujem. A môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu ale vôlu toho, ktorý ma poslal.“

Podobný obsah má aj verš Jn 8,28 „Ježiš im teda povedal: Keď vyzdvihnete Syna človeka, vtedy spoznáte, že Ja som a že nič nerobím sám od seba, ale hovorím tak, ako ma naučil Otec.“

Pán Ježiš je navyše aj poslušný (Rim 5,19), čo pochopiteľne tiež nemôže byť vlastnosťou Najvyššieho Boha.

Boh je Najväčší

Jn 10,29 „Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší než všetci, a nikto ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky.“ V Jn 14,28 sa dozvedáme  „…Odídem a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, pretože Otec je väčší ako ja.“

Verš Jn 14,28 vyjadruje predpokladané nadšenie u apoštolov z faktu, že Syn ide k Otcovi, ktorý je väčší ako Syn. Ak sa Syn vracia k Otcovi do neba, tak v súlade s učením o Božej Trojici, by mal byť Otcovi rovnocenný (ako osoba Najvyššieho Boha). Apoštoli sa mali radovať z toho, že Pán Ježiš odchádza k Otcovi a dôvodom malo byť to, že Otec je väčší ako Syn. Zrejme to platí aj v nebi, lebo inak – čo by malo byť predmetom radosti? Aj my sa máme tešiť na to, čo Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú (1 Kor 2,9).

Ak sú Otec a Syn rovnocenní, tak verš Jn 14,28 nedáva zmysel.

Boh je večný a nesmrteľný

Sir 36,17 (BOT) „nech všetci na zemi poznajú, že ty si Pán, večný Boh!“

Iz 40,28  „…Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme…“

1 Tim 6,16 „on, ktorý jediný má nesmrteľnosť…“

 O Pánovi Ježišovi, na druhej strane, vieme:

Heb 1,5 „…Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil“. Syn má teda pôvod vo svojom Otcovi. Podľa Mich 5,1 „…Jeho pôvod je v dávnoveku, v odvekých časoch“. Hovorí sa o pôvode Mesiáša a zároveň  Boh povedal, že ho splodil. Na rozdiel od Mesiáša je Najvyšší Boh večný a nemá začiatok ani pôvod, nikto ho nesplodil.

Čo sa týka nesmrteľnosti, je z Písma úplne zrejmé, že Syn zomrel a potom bol Bohom vzkriesený (napr. Sk 2,32).

Boh (Otec) je dokonalý

Je podložené slovami Písma, že Najvyšší Boh je dokonalý:

Jób 11,7 „Preskúmaš azda Boha a či bez zvyšku vystihneš dokonalosť Všemohúceho?“

Mt 5,48 „Vy teda buďte dokonalí ako je dokonalý váš nebeský Otec!“

Syn naproti tomu bol zdokonalený Bohom:

Heb 2,10 „Veď sa patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko  a ktorý priviedol mnoho synov do slávy, cez utrpenie zdokonalil pôvodcu ich spásy.“

Heb 5,8-9 „A hoci bol Synom, vo svojom utrpení sa naučil poslušnosti, a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, čo ho poslúchajú,“

V týchto veršoch sa hovorí o procese dosahovania dokonalosti. Môzeme predpokladať, že Syn pred tým, ako dosiahol dokonalosť, dokonalý nebol!

Boh je Duch

Jn 4,24 „Boh je Duch, a tí čo sa mu klaňajú…“

Pán Ježiš je však aj človekom aj „bytosťou z neba“ zároveň. Človekom ostáva aj po vzkriesení:

Sk 17,31 „Lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť celý svet skrze muža, ktorého ustanovil. Všetkým o tom poskytol spoľahlivý dôkaz, keď ho vzkriesil z mŕtvych“

1 Tim 2,5 „ Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus“

 Boha nikto nikdy nevidel

1 Jn 4,12 „Boha nikto nikdy nevidel; ak sa navzájom milujeme, Boh ostáva v nás…“

1 Tim 1,17 „Kráľovi vekov, nepominuteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov. Amen“

1 Tim 6,16 „…ktorého nikto z ľudí nevidel a ani nemôže vidieť…“

Na druhej strane, Pána Ježiša videlo veľa jeho súčasníkov – apoštoli, Pánova matka, mnohí Židia, vojaci, Pilát… Myslím si, že neobstojí tvrdenie, že u Pána Ježiša videli iba jeho ľudskú prirodzenosť  nie však božskú. Z Jánovho evanjelia vieme (Jn 1,14), že „To Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami…“ Vtelené Slovo teda ľudia videli. Ak je Syn osobou Najvyššieho Boha ako môžeme tvrdiť, že Boha nikto nikdy nevidel?

 Boh je Pánom a majiteľom všetkého

Niekoľko miest v NZ zreteľne označuje Boha za Pána neba i zeme:

Mt 11,25 „V tom čase povedal Ježiš: Velebím ťa , Otče, Pán neba i zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými…“ (podobne Lk 10,21)

Sk 17,24 „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, tento Boh, keďže je Pánom neba i zeme…“

Okrem toho je Boh (Otec) v podobenstvách NZ označený za majiteľa vinice:

Mt 21,38-40 „Pri pohľade na syna si však vinohradníci povedali: „Toto je dedič, poďme zabime ho a jeho dedičstvo bude naše.“ I chytili ho, vyhodili von z vinice a zabili ho. Keď potom príde majiteľ vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“

Môžeme preto konštatovať, že Boh je Pánom a majiteľom všetkého. Na druhej strane je Syn dedičom všetkého – Heb 1,2 „V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého…“ a my sme jeho spoludedičia – Rim 8,17 „Ale ak sme deti, sme aj dedičia, Boží dedičia a Kristovi spoludedičia…“

Nevidím dôvod, aby osoba Najvyššieho Boha bola v akejkoľvek súvislosti iba dedičom, tak ako my ľudia. Veď po kom môže Najvyšší Boh dediť?

Pôvod moci Pána Ježiša

Táto otázka je v našej téme zásadná. Písmo nás poučuje o tom, čo všetko dostal Syn od svojho Otca (Boha). V kontexte učenia o Božej Trojici nedáva logiku, aby Syn dostal od Boha – život (!), moc, Dávidov trón,  slávu, Ducha Svätého, tiež to, že je Pánom, Mesiášom, Spasiteľom, Vodcom, dedičom (!). Na začiatku knihy Zjavenia sa dozvedáme, že je to zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh. Ako tomu máme rozumieť? Kto dáva Ježišovi zjavenie? Prečo je potrebné, aby dal niekto osobe Najvyššieho Boha – Ježišovi zjavenie?

Ako máme rozumieť veršu Mat 28,18  „…Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi?“ Buď je Ježiš Kristus osobou Najvyššieho Boha a má od večnosti  všetku moc, alebo ju dostal od Otca a osobou Najvyššieho Boha nie je. Ak Syn, podľa Ján 5,26; má od Otca život sám v sebe, ako môže byť Najvyšším Bohom? Ako môže osoba Ježiša Krista (zjednotená ľudská a božská prirodzenosť) dostávať od Boha Otca život, ak je Bohom samotným? Táto osoba Najvyššieho Boha doteraz nemala život sama v sebe? Absurdné!

Ďalej sú uvedené verše Písma, ktoré dokumentujú, čo všetko má Pán Ježiš od Boha Otca.

 (Všetka) Moc

Jn 17,1-2 „Keď to Ježiš povedal, zdvihol oči k nebu a hovoril: Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba. 2 A ako si mu dal moc nad každým telom, tak nech on dá večný život všetkým, ktorých si mu dal.“

Mt 28,18 „Ježiš pristúpil a povedal im: Daná mi je všetka moc na nebi aj na zemi.“

Rim 1,3-4 „evanjelium o jeho Synovi, ktorý sa podľa tela narodil z Dávidovho potomstva 4 a podľa Ducha svätosti je ustanovený vzkriesením z mŕtvych ako Boží Syn s mocou, evanjelium o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“

Ef 1,20-22 „Tú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a posadil v nebi po svojej pravici 21 nad každé kniežatstvo, moc, silu a panstvo a nad každé meno, ktoré sa spomína nielen v tomto, ale aj v budúcom veku. 22 A všetko mu podrobil pod jeho nohy. Jeho však, ako hlavu nad všetkým, dal Cirkvi,“

Fil 2,9-11 „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno nad každé meno, 10 aby pri mene Ježiš pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi, na zemi aj v podsvetí 11 a aby každý jazyk vyznával na slávu Boha Otca: Ježiš Kristus je Pán.“

Zj 5,12 „Volali mohutným hlasom: Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie.“

Heb 1,6 „A keď uvádza Prvorodeného na svet, znova hovorí: Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli!“

Zj 2,26-28 „Tomu, kto zvíťazí a až do konca zachová moje skutky, tomu dám vládu nad národmi, 27 bude nad nimi vládnuť železnou berlou a rozbije ich ako hlinené nádoby 28 — ako som ju aj sám prijal od svojho Otca,“ (pozri aj Ž 2,8)

 Život

Jn 5,26 „Lebo ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby aj on mal život sám v sebe.“

Jn 6,57 „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ 

2 Kor 13,3-4  „Veď hľadáte dôkaz, že vo mne hovorí Kristus, ktorý nie je voči vám slabý, ale je mocný vo vás. 4 Hoci bol ukrižovaný v slabosti, predsa žije z moci Boha.“

 „Všetko“

Mt 11,27 „Všetko mi odovzdal môj Otec...“

Jn 3, 34-35 „Veď ten, koho Boh poslal, hovorí Božie slová, pretože Boh dáva Ducha bez  miery.  Otec miluje Syna a všetko mu dal do rúk.“ 

Dávidov trón a kráľovstvo

Lk 1,32 „On bude veľký. Bude sa volať synom Najvyššieho a Pán, Boh, mu dá trón jeho otca Dávida.“ 

Lk 22,29 „A ja vám dávam kráľovstvo, ako ho mne dal môj Otec,“

 

Sláva

Jn 1,14 „To Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“

Jn 17,21-22 „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal. 22 A slávu, ktorú si dal mne, dal som ja im, aby boli jedno, ako sme my jedno“

Sk 3,13 „Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, Boh našich otcov oslávil svojho Služobníka, Ježiša, ktorého ste vy vydali a zriekli sa ho pred Pilátom, hoci on prikázal prepustiť ho.“

2 Pt 1,17 „Veď prijal česť a slávu od Boha Otca, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“

Zj 5,12 „Volali mohutným hlasom: Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie.“

 

Ducha Svätého

Sk 2,32-33 „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a svedkami toho sme my všetci. 33 Bol vyvýšený Božou pravicou a prijal od Otca prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho a vy to teraz vidíte a počujete.“ 

Sk 10,38 „Viete o Ježišovi z Nazareta, ako ho Boh pomazal Duchom Svätým a mocou…“

Mt 12,18 „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. Na neho vložím svojho Ducha a on oznámi právo národom“

Pán a Mesiáš

Sk 2,36 „Nech teda celý dom Izraela s istotou vie, že Boh toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, urobil Pánom aj Mesiášom.“

Vodca a Spasiteľ

Sk 5,30-31 „Boh našich otcov vzkriesil Ježiša, ktorého ste vy zavesili na drevo a zabili. 31 Boh ho však svojou pravicou povýšil za Vodcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov“

Veľkňaz

Heb 5,9-10 „a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, čo ho poslúchajú, 10 keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza na spôsob Melchisedeka.“

Dedič

Heb 1,2 „V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a cez ktorého stvoril aj svet.“

Zjavenie

Sk 10,40 „Boh ho na tretí deň vzkriesil a umožnil mu zjavovať sa“

Zj 1,1 „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby svojim sluhom ukázal, čo sa má onedlho stať.“

Súd

Ján 5,22-23 „Veď Otec nikoho ani nesúdi, lež celý súd odovzdal Synovi,“ 

Ja som

Argumentom podporujúcim učenie o Božej Trojici môžu byť slová „Ja som“, ktoré o sebe povedal Kristus a ktoré sa v Písme vyskytujú na viacerých miestach. V bežnej reči to zvyčajne znamená vyjadrenie slovesa byť v 1. osobe singuláru (Ja som, ty si, on je…). Ako to súvisí s Božím menom? Boh v knihe Exodus zjavuje svoje meno. Pripomeňme si to:

Ex 4,13-14 „Mojžiš sa však Boha opýtal: Keď prídem k Izraelitom a poviem im Boh vašich otcov ma posiela k vám a oni sa ma spýtajú: Aké je jeho meno? Čo im poviem? Boh povedal Mojžišovi: Ja som, ktorý som; a dodal: Izraelitom povieš: „Ja som“ ma poslal k vám.“

Poďme preskúmať, v akom kontexte sa slová „ja som“ objavujú v Novej zmluve. Objavujú sa viac ako 100 krát. Zvyčajne v súvislosti s bežnými situáciami, ktoré sa nijako netýkajú Božieho mena ani Pána Ježiša. Pripomeňme si niektoré miesta s „Ja som“ vo vzťahu k Pánovi Ježišovi:

Počas búrky na mori Pán Ježiš kráča po vode a približuje sa k apoštolom, ktorí sú zmietaní na loďke:

Mt 14,26-27 „Keď ho učeníci videli kráčať po mori, prestrašení hovorili: To je prízrak! A od strachu kričali. Ale Ježiš sa im hneď ozval: Vzmužte sa! Ja som to! nebojte sa!“ (iné preklady sú napr. ROH a SEVP:  …Ja som…, SKP a BOT: …To som ja…).

Je zrejmé, že tu ide o situáciu, v ktorej Pán Ježiš učeníkov upokojuje, že je to on – ich učiteľ, aby sa nebáli. Nijako nesúvisí s Božím menom.

Druhá udalosť sa spája s pôsobením budúcich nepravých mesiášov:

Mt 24,5 „Lebo mnohí prídu v mojom mene a povedia: Ja som Kristus. A mnohých zvedú.“ (SKP uvádza: …Ja som Mesiáš…)

Mk 13,6  „Mnohí prídu v mojom mene a budú vám hovoriť: Ja som! — a zvedú mnohých.“ (SEVP: …Ja som (Kristus)…; SKP: …To som ja…; ROH: …Ja som Kristus…)

Ekumenický preklad v Mk 13,6 je „Ja som“. Táto formulácia vyzerá byť nedokončená, na rozdiel od prekladov ROH, SEVP –  „Ja som Kristus“, „Ja som (Kristus).“ Myslím si, že táto situácia je podobná, ako keď čakáme napr. príchod mamy z práce a zrazu sa otvoria dvere a mama sa hlási: Ja som! alebo To som ja!

Židovský národ netrpezlivo očakával Mesiáša a opakovane sa Pána Ježiša pýtajú, či on je ten, ktorý má prísť ( napr. Mt 11,3; Jn 1,45; Jn 6,14; Jn 11,27). Preto by mali byť slová “ja som“ dosť zrozumiteľné, aj keď nie sú doplnené o „…Kristus“

Zásadné sú verše Jn 8,24-25: „Preto som vám povedal, že zomriete vo svojich hriechoch. Ak totiž neuveríte, že Ja som, zomriete vo svojich hriechoch. Opýtali sa ho teda: Kto si ty? Od začiatku to, čo vám hovorím.“

Všetky slovenské preklady uvádzajú „ja som“. Pavlíkov preklad (MPCZ) je však: „…že jsem to já…“ a Žilkov (ZP) sa mi zdá najzrozumitelnejší: „…kto já jsem…“  Tento preklad je asi v najlepšom súlade s následnou otázkou Židov – kto si ty? Po tejto vete (…Ak totiž neuveríte, že Ja som…)  ho totiž neobviňujú z rúhania, netrhajú si rúcho. Teda slová „Ja som“ zrejme nechápu ako naznačenie božstva Krista. Štylisticky a významovo to v Žilkovom preklade sedí: …ak totiž neuveríte, kto som ja (pozn. som Mesiáš, Boží Syn), zomriete vo svojich hriechoch… Navyše Pán Ježiš im odpovedá – od začiatku to, čo Vám hovorím. Čo Pán Ježiš hovorí o sebe už od začiatku? V Jánovom evanjeliu nasledovné – že je syn človeka (Jn 1,51; Jn 6,62), že je Mesiáš (Jn 4,25-26), že je Boží Syn (Jn 5,19-23), že je chlieb života (Jn 6,35; Jn 6,48; Jn 6,51), že je svetlo sveta (Jn 8,12).

Na verše Jn 8,24-25 logicky nadväzuje verš Jn 8,28:

„…Keď vyzdvihnete Syna človeka, vtedy spoznáte, že Ja som a že nič nerobím sám od seba ale hovorím tak, ako ma naučil Otec“

Ani tu sa nezdá, že by malo byť naznačené božstvo Krista, hlavne pre druhú časť vety. Tá je  skôr dôkazom toho, že Ježiš je Mesiáš, pretože nerobí nič sám od seba, ale hovorí tak, ako ho naučil Otec. Ak by bol Ježiš Kristus Najvyšším Bohom, tak ho Otec nemusí ničomu učiť a hovoril by svoje (Božie) slová, nemusel by zdôrazňovať, že sú to Otcove slová.

Ekumenický preklad v poznámke k Jn 13,19 uvádza, že koniec verša „…Ja som“ naznačuje Božie meno z Ex 3,14. Je to ale naozaj tak? Predovšetkým gramaticky správne by mal znieť verš Jn 13,19 takto:

„Hovorím Vám to už teraz, skôr ako sa to stane, aby ste uverili potom, keď sa to stane, že ja som „Ja som“. Teda nie iba ja som ale ja som „Ja som“, alebo ja som Boh, prípadne ja som Najvyšší. V Starom zákone (Botekov preklad) sa viac ako 100 krát objavujú slová „ja som Jahve“. Pavlíkov preklad konca verša Jn 13,19  je „…že jsem to já“. Teda nejde o naznačenie Božieho mena ale o znovuuistenie a poznanie, že Ježiš je Mesiáš. Pripomínam, že je to centrálna otázka v Ježišovej dobe – Je alebo nie je Ježiš z Nazareta očakaváný  Mesiáš?

V čo veríme, keď veríme v Ježiša Krista

Podmienkou spasenia je uveriť v Pána Ježiša. Čo je však predmetom tejto viery? Možností je viacero. Viera v to, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, či osobou Najvyššieho Boha. Čo nám hovorí Písmo?

V jeho meno.

Sk 4,12 „A v nikom inom niet spásy, lebo pod nebom niet iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“

Jn 3,18 „Kto verí v neho, nie je odsúdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Božieho Syna.“

1 Jn 5,13 „Toto som napísal vám, čo veríte v meno Božieho Syna, aby ste vedeli, že máte večný život“  

1 Jn 3,23 „A to je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali sa navzájom, ako nám prikázal“

Jn 1,12 „Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi;“

Sk 10,43 „O ňom svedčia všetci proroci, že v jeho mene dosiahne odpustenie hriechov každý, kto v neho verí.“

Jn 2,23 „Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil“

 

Pozri aj Mt 12,21 a Sk 3,16.

Uveriť v meno Božieho Syna je striktnou podmienkou pre spasenie. Čo to znamená uveriť v jeho meno? Znamená to, že uveríme v to, že Ježiš z Nazareta je pravý Mesiáš (Kristus), ktorého Židom prisľúbil Boh a židovský národ ho očakával ako záchrancu.

V Syna (aj Syna človeka)

Jn 3,14-16 „A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto v neho verí, mal večný život. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“

Jn 3,36 „Kto verí v Syna, má večný život. Kto však odmieta Syna, neuzrie život, ale spočíva na ňom Boží hnev“

Jn 6,40 „Veď to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“

Verš Jn 6,40 nám jasne hovorí, že je to Otcova vôľa, aby každý kto verí v Syna, bol spasený. Nie je to vôľa a úmysel Trojice, ani Syna či Ducha ale iba Otca. Otec určuje pravidlá pre spasenie a Syn nám ich iba zvestoval. To Otec dáva Synovi dôležitú úlohu pri spasení človeka.

Pozri aj Jn 9,35.

Boží Svätý

Jn 6,69 „a my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“

Teda nie Svätý Boh ale Boží Svätý!

 Ja som

Jn 8,24 „…Ak totiž neuveríte, že Ja som, zomriete vo svojich hriechoch.“

Jn 13,19  „Hovorím Vám to už teraz, skôr ako sa to stane, aby ste uverili potom, keď sa to stane, že Ja som.“

V predchádzajúcej kapitole sme sa zaoberali otázkou „Ja som“. Vzhľadom na závery kapitoly 2.4.  si nemyslím, že „Ja som“ naznačuje božstvo Krista. Pripomínam najmä Žilkov preklad (ZP) Jn 8,24 „…neboť jestliže neuvěríte, kto jsem já, zemřete ve svých hříších“. Teda ak neuveríme, že Ježiš je Mesiáš…

Kristus, Boží Syn, Mesiáš

Jn 11,25-27 „Povedal jej Ježiš: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Veríš tomu? Povedala mu: Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“

Jn 20,30-31 „Ježiš urobil pre očami svojich učeníkov ešte mnoho ďalších znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. No tieto sú zapísané preto, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn a aby ste vierou mali život v jeho mene.“

Sk 5,42 „Každý deň neprestajne učili v chráme a po domoch a ohlasovali evanjelium, že Ježiš je Mesiáš“

1 Jn 5,1  „Každý kto verí, že Ježiš je Kristus, narodil sa z Boha…“

1 Jn 5,5 „Kto iný premáha svet, ak nie ten, kto verí, že Ježiš je Boží Syn?“

Jn 7,31 „Mnohí zo zástupu však uverili v neho a hovorili: urobí azda Mesiáš, keď príde, viac znamení ako tento?“

Verše Jn 11,25-27 sú veľmi poučné. Duch evanjelia v nich vysvetľuje, čo je „náplňou“ viery v Krista. Verš Jn 11,25 nás najprv upozorňuje na dôležitosť viery v Krista pre našu spásu. V nasledujúcich veršoch nás samotný Pán Ježiš cez komunikáciu s Martou  vyučuje o náplni viery v neho – Ježiš je Kristus (Mesiáš) a Boží Syn. Ježiš neopravuje Martu a nepridáva ako predmet viery to, že je samotným Najvyšším Bohom. Zdá sa, že odpoveď Marty obsahuje všetko dôležité a jej viera je spásonosná…

Pozri aj 1 Jn 4,15.

Že ho poslal Otec, vyšiel od Boha

Jn 17,21 „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet veril, že si ma ty poslal“

Jn 17,8 „lebo slová, ktoré si dal ty mne, odovzdal som im, oni ich prijali a spoznali v pravde, že som vyšiel od teba a uverili, že si ma ty poslal“

Jn 11,42 „Ja som vedel, že ma vždy vypočuješ, ale pre zástup, ktorý tu stojí, som to povedal, aby uverili, že si ma ty poslal“

Jn 16,26-28 „Veď sám Otec vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha.“

Uveriť, že Pána Ježiša poslal Otec a že vyšiel od Boha sa v porovnaní s ostatnými predmetmi viery nezdá byť také dôležité. Ale je. Ak uveríme, že ho poslal Otec, tak by sme mali veriť aj všetkému, čo povie. A on hovorí, že je Mesiáš!

V Otca!!

Jn 12,44 „Ježiš zvolal: Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal.“

Tento verš nás prekvapuje! Znova sa odlišuje viera v Pána Ježiša a v Otca na mieste, kde by sme jednoznačne čakali splynutie viery v jediného Boha. Totiž ak veríme v jedného Boha, a to veríme, tak viera v jednu jeho osobu, je zároveň vierou aj v druhú a tretiu osobu. Tento verš nám ale hovorí niečo úplne iné!

  V Pána Ježiša Krista (v neho)

Sk 16,30-31 „Keď ich vyviedol von, povedal: Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený? A oni mu odpovedali: ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom“

Rim 3,25-26 „Boh ho ustanovil ako zmierenie skrze jeho krv prostredníctvom viery. Tak Boh preukázal svoju spravodlivosť cez odpustenie hriechov, ktoré boli spáchané už skôr, v čase jeho trpezlivosti; preukázal svoju spravodlivosť v terajšom čase, že on sám je spravodlivý a ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša.“

1 Tim 1,16 „Ale dostalo sa mi milosrdenstva preto, aby na mne ako na prvom Ježiš Kristus ukázal celú svoju zhovievavosť, aby to slúžilo ako príklad pre tých, čo v neho uveria, a aby tak získali večný život.“

Gal 2,16 „však vieme, že človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona, ale iba vierou v Krista Ježiša. Aj my sme uverili v Ježiša Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista…“

Jn 2,11 „Tento začiatok svojich znamení urobil Ježiš v Káne Galilejskej a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci v neho uverili.“

Jn 4,39 „Mnohí Samaritáni z toho mesta uverili v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: Povedal mi všetko, čo som urobila“

Jn 8,30 „Keď to hovoril, mnohí v neho uverili.“

Sk 11,17 „Ak im teda Boh daroval taký istý dar ako nám, ktorí sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som potom ja, aby som mohol prekážať Bohu?“

Sk 18,8 „No predstavený synagógy Krispus s celým svojím domom uveril v Pána a mnohí Korinťania, ktorí počúvali, uverili a dávali sa pokrstiť“

Jn 14,1 „Nech sa vám srdce neznepokojuje! Verte v Boha, verte aj vo mňa!“ (u Roháčka: …Veríte v Boha, verte aj vo mňa).

Znova sa dozvedáme, že uveriť v Pána Ježiša je spásonosné. Situácie v ktorých Židia, Samaritáni, učeníci uverili však nijako nenaznačujú, že by mali uveriť v niečo iné ako v skutočnosť, že Pán Ježiš je Mesiáš. Ak pri výklade Sk 18,8 berieme do úvahy Sk 18,5 (Pavol Židom dokazuje, že Ježiš je Mesiáš) potom je zrejmé, že Krispus uveril v to, že Pán Ježiš je Mesiáš. V Jn 14,1 sa odlišuje viera v Boha a viera v Ježiša.

Pozri aj Jn 10,42; Jn 11,45; Jn 12,37; Jn 12,42; Sk 20,21; Rim 10,11

Že Boh ho vzkriesil

Rim 10,9 „Pretože ak svojimi ústami vyznáš Ježiša ako Pána a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“

Všetky čiastkové predmety viery (v meno Pána Ježiša, viera v neho ako v Božieho Syna, viera v to, že je Mesiáš, že ho poslal Otec a vyšiel od Boha…) nás smerujú k tomu, aby sme uverili v Ježiša ako v Mesiáša, Božieho Syna. Opakovane sa dozvedáme, že táto viera je podmienkou spásy. Kto v to verí, narodil sa z Boha a premáha tento svet. Túto podmienku spásy stanovil nebeský Otec, takéto evanjelium o Ježišovi Kristovi – Mesiášovi a Božom Synovi ohlasujú apoštoli.

Otec a Syn

Identitu Pána Ježiša môžeme skúmať aj vo vzťahu k Otcovi. Písmo nám poskytuje veľa  situácií, v ktorých dochádza ku komunikácii medzi Otcom a Synom. Myslím  si, že nám môžu pomôcť pochopiť vzťah medzi nimi a tiež pochopiť, kto je Kristus. V ľudskom chápaní vieme ťažko zjednotiť do jednej osoby Otca a Syna. Pomenovanie Otec a Syn máme v Písme od Ducha Svätého, je to teda presné a má nám pomôcť pri pochopení  súvislostí a vzťahu. Syn má pôvod vo svojom Otcovi už z titulu Syn. Navyše Písmo nás na viacerých miestach informuje, čo všetko má Syn od Otca. Mimochodom  – všetko. Ak je Syn osobou Najvyššieho Boha nič by už nepotreboval, už má všetko, všetko je jeho a všetko je v jeho moci.

Otec (Boh) poslal Syna

Už samotný fakt, že Otec poslal Syna naznačuje podriadenosť Syna Otcovi. A kladie ďalší otáznik k učeniu o Božej Trojici. Predpokladajme, že platí učenie o Božej Trojici. Ako by sme čakali, že bude v Písme opísaný príchod Syna-Mesiáša na svet? Napr. takto: Sám Najvyšší Boh prišiel na svet v podobe Syna. Nebolo by potrebné Syna posielať, on by prišiel zo svojej vôle, konajúc v samozrejmej zhode s ostatnými Božskými osobami. Mimochodom, nikde sa tu nespomína Duch Svätý. Otec posiela Syna, Syn prijíma poslanie ale Duch Svätý stojí v tejto veci akoby stranou. Pozrime sa na verše, ktoré nás informujú o tom, že Otec (Boh) posiela Syna.

Jn 3,17  „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil“

Jn 6,44 „Nikto nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal…“

Jn 7,16 „Ježiš im odpovedal: Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal.“

Jn 8,16 „Ak však súdim, môj súd je pravdivý, pretože nesúdim sám, ale so mnou i Otec, ktorý ma poslal“.

Jn 8,18 „O sebe svedčím ja a svedčí o mne aj Otec, ktorý ma poslal.“

Jn 12,49 „Veď ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, mi prikázal, ako mám hovoriť a čo mám povedať.“

Syn je služobníkom Boha (Otca)

Syn nie je vykonávateľom spoločnej vôle Otca, Syna a Ducha Svätého, vôle Božej Trojice. Písmo nám hovorí niečo iné. Syn je služobníkom Boha (Otca), plní Jeho príkazy.

Mt 12,18 „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. Na neho vložím svojho Ducha a on oznámi právo národom.“

Jn 10,18  „…Taký príkaz som dostal od svojho Otca.“

Jn 12,49-50 „Veď ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, mi prikázal, ako mám hovoriť a čo mám povedať. A ja viem, že jeho prikázanie je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi to povedal Otec.“

Jn 14,31 „Aby svet poznal, že milujem Otca, robím tak, ako mi prikázal Otec.“

Sk 3,13 „Boh Abraháma, Izáka a Jákoba, Boh našich otcov oslávil svojho Služobníka, Ježiša,…“

Sk 3,26 „Predovšetkým pre vás vzbudil Boh svojho Služobníka a poslal ho, aby vám priniesol požehnanie a odvrátil každého z vás od zlomyseľných skutkov.“

Sk 4,30 „Vystri svoju ruku, aby sa diali uzdravenia, znamenia a zázraky v mene tvojho svätého Služobníka Ježiša.“

Heb 10,7 „Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam, vo zvitku knihy je o mne napísané, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“

Pán Ježiš nie je služobníkom iba na zemi ale aj po vzkriesení, v nebi! To je zásadné! Je služobníkom aj potom, ako si (navždy) zasadol po pravici Otca:

Heb 8,1-2 „Zo všetkého, o čom hovoríme, je hlavné toto: máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach 2 ako služobník svätyne a pravého stanu, ktorý postavil Pán, a nie človek.  Veď každý veľkňaz je ustanovený na to, aby prinášal dary a obety, preto aj on musel mať niečo, čo by obetoval.“

Heb 8,6 „Teraz však dostal o toľko vznešenejšiu službu, o koľko je lepšia zmluva, ktorej je prostredníkom, lebo je ustanovená lepšími prisľúbeniami.“

1 Kor 15,28 „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy aj sám Syn sa podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby Boh bol všetko vo všetkom.“

Pán Ježiš je služobníkom a koná v v Otcovom mene. Teda nie v mene Trojice, alebo v mene Ducha Svätého:

Jn 5,43 „Ja som prišiel v mene svojho Otca, a neprijímate ma.“

Jn 10,25 „Ježiš im odpovedal: Povedal som vám, a neveríte. Skutky, ktoré ja konám v mene svojho Otca, svedčia o mne.“

Syn sa modlí k Otcovi (Bohu).

Pán Ježiš sa často modlí k Bohu. Ako je to možné, ak je sám osobou Najvyššieho Boha? Ku komu sa modlí? Prečo v modlitbe oslovuje vždy iba Otca, nikdy nie Ducha?

Heb 5,7 „Ježiš v dňoch svojho pozemského života silným hlasom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť pred smrťou, a bol vypočutý pre svoje podrobenie sa Bohu.“

Mt 26,39 „Trochu poodišiel, padol na tvár a modlil sa: Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty.“ (Tu sa rozlišuje to, čo chce Otec a to, čo chce Syn)

Mt 26,53 „Alebo si myslíš, že nemôžem požiadať svojho Otca a že on by mi hneď neposlal viac ako dvanásť plukov anjelov?“

Lk 6,12 „V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a celú noc zotrval v modlitbách k Bohu.“

Z predchádzajúcich veršov sa dozvedáme, že Pán Ježiš bol vypočutý pre svoje podrobenie sa Bohu! Dozvedáme sa, že Otec ho mohol zachrániť pred smrťou. Ani tieto verše nesvedčia o rovnocenosti Otca a Syna.

Syn ako prostredník a príhovorca u Boha (Otca).

Syn je podľa Písma jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2,5). Má to viacero významov. Pán Ježiš nám svojou smrťou sprostredkoval zmierenie s Bohom. Ak o niečo prosíme Otca, dáva nám to prostredníctvom Syna. Syn je podľa Písma večný veľkňaz (Heb 6,20), teda prostredník medzi Bohom a Božím ľudom. Pán Ježiš nám navyše sprostredkoval, odovzdal novú legislatívu od Otca (Jn 15,15; Heb 9,15). Na konci sveta bude Boh súdiť svet prostredníctvom Syna (Sk 17,31).

Nasledujúce verše potvrdzujú úlohu Syna ako prostredníka:

Lk 24,49 „Hľa, ja na vás zosielam, čo sľúbil môj Otec. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete zahalení mocou z výsosti.“

Jn 3,31-32 „Kto prichádza z neba, je nad všetkými a svedčí o tom, čo videl a počul, ale nikto neprijíma jeho svedectvo.“

Jn 8,26 „Mám o vás veľa čo povedať a súdiť, ale ten, čo ma poslal, je pravdivý a ja hovorím svetu to, čo som počul od neho.“

Sk 17,31  „Lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť celý svet skrze muža, ktorého ustanovil…“

Jn 14,6  „A Ježiš mu povedal: Ja som cesta i pravda i život; nikto neprijde k Otcovi, len skrze mňa.“

Jn 15,15 „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“

Sk 2,22 „Muži Izraela, počujte tieto slová: Ježiša Nazaretského Boh medzi vami potvrdil mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré uprostred vás, ako sami viete, vykonal Boh skrze neho.“

Rim 3,24-25  „Ospravedlňovaní sú zadarmo, jeho milosťou, vykúpením v Ježišovi Kristovi. 25 Boh ho ustanovil ako zmierenie skrze jeho krv prostredníctvom viery.“

Rim 5,1 „Keď sme teda ospravedlnení z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.“

Rim 8,34 „Kto ich odsúdi? Je to Ježiš, Kristus ktorý zomrel, ba čo viac, bol vzkriesený z mŕtvych, je po Božej pravici a prihovára sa za nás.“

1 Kor 15,57 „No vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista!“

Ef 1,5 „Podľa svojej milostivej vôle nás predurčil, aby sme boli skrze Ježiša Krista jeho synmi.“

Heb 7,25 „A preto môže aj dokonale spasiť tých, čo prostredníctvom neho prichádzajú k Bohu, lebo žije neustále, aby sa za nich prihováral.“

Kol 3,17 „A všetko, čo konáte slovom alebo skutkom, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho ďakujte Bohu Otcovi.“

1 Tim 2,5 „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľudmi – človek Ježiš Kristus“

Heb 9,15 „A preto je prostredníkom novej zmluvy, aby prisľúbenie večného dedičstva dosiahli všetci…“

Tit 3,4-6 „Ale keď sa zjavila dobrotivosť nášho Spasiteľa, Boha, a jeho láska k ľuďom, 5 zachránil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme urobili my, ale podľa svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, 6 ktorého na nás štedro vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa,“

1 Pt 1,21 „Skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu, takže vaša viera a nádej sa upína na Boha.“

1 Jn 2,1 „Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu — Ježiša Krista, spravodlivého.“

1 Jn 4,9 „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život.“

Otec a Syn (hlavne) v pozdravoch.

Apoštoli v úvode, či na konci svojich listov vyslovujú požehnanie pre tých, ktorým je list určený. Milosť a pokoj vyprosujú apoštoli od Otca a Syna. Nesporne však Otec a Syn vystupujú v listoch ako dve samostatné osoby. Na druhej strane, Duch Svätý sa nikde v pozdravoch neuvádza ako ten, od ktorého máme čakať milosť a pokoj.

Boh Otec a Pán Ježiš Kristus

Vo viacerých pozdravoch sa dozvedáme – Boh je náš Otec a Ježiš Kristus je náš Pán. Zároveň sa nikde v pozdravoch neuvádza spojenie slov „Boh Syn“ a samozrejme ani „Boh Duch Svätý“. Jk 1,1 dokonca spomína samostatne Boha a samostatne Pána Ježiša. Podobne možno rozumieť aj veršu 2 Pt 1,2.

Rim 1,7 „Všetkým, čo sú v Ríme, Bohom milovaným, povolaným svätým: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca a od Pána Ježiša Krista.“

1 Kor 1,3 „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.“

2 Kor 1,2 „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.“

Gal 1,3 „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.“

Ef 1,2 „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.“

Ef 6,23 „Pokoj bratom a láska s vierou od Boha Otca a od Pána Ježiša Krista.“

Fil 1,2 „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.“

1 Tes 3,11 „Sám náš Boh a Otec i náš Pán Ježiš nech upravia našu cestu k vám!“

2 Tes 1,1-2 „Pavol, Silván a Timotej tesalonickej cirkvi v Bohu, našom Otcovi, a v Pánovi Ježišovi Kristovi. 2 Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.“

1 Tim 1,1 „ … Milosť, milosrdenstvo, pokoj od Boha Otca a od Krista Ježiša, nášho Pána.“

2 Tim 1,2 „…Milosť, milosrdenstvo a pokoj od Boha Otca a Krista Ježiša, nášho Pána.“

Tit 1,4  „…Milosť a pokoj od Boha Otca a Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.“

Jk 1,1 „Jakub, služobník Boha a Pána Ježiša Krista,“

2 Pt 1,2 „Milosť a pokoj nech sa rozhojňuje medzi vami v poznávaní Boha a Ježiša, nášho Pána.“

2 Jn 1,3 „milosť, milosrdenstvo a pokoj od Boha Otca i Ježiša Krista, Otcovho Syna, bude s nami v pravde a láske.“

 Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista

V pozdravoch (občas aj inde) sa vyskytuje aj iná formulácia, zdôrazňujúca skutočnosť, že Boh je Otec nášho Pána Ježiša. Verš Ef 1,17 je ešte jasnejší – jasne sa tam uvádza Boh nášho Pána (Ježiš Kristus má teda svojho Boha) a pomenovanie Otec je tam spomenuté až ďalej, ako Otec slávy.

Rim 15,6 „aby ste jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista.“

2 Kor 1,3 „Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy,“

2 Kor 11,31  „Boh a Otec Pána Ježiša, požehnaný naveky, vie, že neklamem.“

Ef 1,3 „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal všetkým duchovným požehnaním cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach.“

Ef 1,17 „aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, keď ho poznávate, dal Ducha múdrosti a zjavenia,“

1 Pt 1,3 „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás podľa svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej,“

Kol 1,3 „Vždy, keď sa modlíme, ďakujeme za vás Bohu, Otcovi nášho Pána Ježiša Krista.“

1 Pt 1,3 „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista…“

Otec a Syn ako samostatné bytosti

Aj inde ako v pozdravoch sú verše, kde sú Boh Otec a Syn jasne odlíšení ako dve samostatné bytosti.

1 Tim 5,21 „Zaprisahávam ťa pred Bohom a Ježišom Kristom i pred vyvolenými anjelmi, aby si sa podľa tohto správal bez predsudkov a nič nekonal z náklonnosti k niekomu“

1 Tes 3,11 „Sám náš Boh a Otec i náš Pán Ježiš nech upravia našu cestu k vám“

2 Tes 2,16  „Ale sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý si nás zamiloval a v milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej,“

Sk 10,38 „…dobre robil a liečil všetkých diablom posadnutých, pretože Boh bol s ním“

Závery 2. Kapitoly – argumenty  proti učeniu, že Syn je osobou Najvyššieho Boha.

1. Syn umrel na kríži, Boh ho potom vzkriesil (Sk 2,32; 3,15; 5,30). Samotný Boh je však podľa Písma nesmrteľný (1 Tim 6,16). Písmo nerozlišuje ľudskú a božskú prirodzenosť Syna. Písmo v Zj 1,18 o Synovi hovorí: „…Bol som mŕtvy a hľa, žijem na veky vekov…“
2. Syn má svojho Boha (Ef 1,17; Heb 1,9), modlí sa k Otcovi (Mt 26,39; Lk 6,12). Syn je Boží služobník! (Mt 12,18; Sk 3,13 a 3,26), Boh (Otec) ho poslal (Jn 3,17; 11,42; 12,49).  Syn nám nehovorí svoje slová, ale to čo počul od Boha (Jn 8,26; Jn 15,15). Syn sa na konci časov podrobí Bohu (1 Kor 15,28).  Už na zemi bol Syn poslušný a bohabojný (Heb 5,7-8). Do večnosti dostal Syn vznešenú službu veľkňaza (Heb 5,10; 8,6).
3. Syn je po vzkriesení v nebi po pravici Boha (Kol 3,1), Velebnosti (Heb 1,3), moci (Lk 22,69; Mk 14,62), trónu (Heb 12,2). Dokonca sa dozvedáme, že navždy (!) zasadol po pravici Boha (Heb 10,12).
4. Boh koná všetko podľa zámeru svojej vôle a je nezávislý (Ef 1,11; Mt 19,26). Môže čokoľvek (Jób 42,2). Syn však nemôže nič robiť sám od seba. Boh (Otec) mu prikázal čo a ako má povedať (Jn 8,28; 12,49; 14,31).
5. Otec je väčší ako všetci (Jn 10,29). Otec je väčší aj ako Syn (Jn 14,28).
6. Boh je vševediaci (1 Jn 3,20), Syn však nevie „o tom dni ani hodine“ (Mt 24,36; Mk 13,32).
7. Boh (Otec) je dokonalý (Mt 5,48). Syn však prešiel procesom zdokonaľovania, Boh ho zdokonalil utrpením (Heb 2,10; Heb 5,8-9).
8. Písmo v SZ spomína Synov pôvod (Mich 5,1). Boh však nemá pôvod. On je, tak ako to vyplýva z Jeho mena.
9. Boh je duch (Jn 4,24), Syn je však človek – muž aj po vzkriesení (Sk 17,31; 1 Tim 2,5).
10. Syn je „iba“odraz (odblesk) a obraz Boha (Heb 1,3; 2 Kor 4,4).
11. Synovi bola daná všetka moc na nebi i na zemi (Mt 28,18). Najvyšší Boh je však trvale od večnosti Všemohúci (Gn 35,11; 2 Mak 1,25) a to „sám v sebe“.
12. Boh ustanovil Syna za dediča (Heb 1,2; Rim 8,17) . O Bohu však vieme, že je majiteľom všetkého (1 Krn 29,11). Boh urobil Ježiša Pánom i Mesiášom (Sk 2,36). Boh povýšil Ježiša za Vodcu a Spasiteľa (Sk 5,31). Ježiš dostal od Otca Dávidov trón (Lk 1,32). Boh umožnil Synovi zjavovať sa (Sk 10,40). Boh dal Ježišovi zjavenie (Zj 1,1).
13. Syn má od Otca život sám v sebe (Jn 5,26). Syn žije z Otca, jeho mocou (Jn 6,57; 2 Kor 13,4).
14. Zjavená pravda o Synovi v Písme – je Božím Synom a Mesiášom. Boh Otec Petrovi nezjavil, že Ježiš je osobou Najvyššieho Boha. Prečo? Predmetom spásonosnej viery v Syna je to, že je Božím Synom a Mesiášom, nie Najvyšším Bohom (Jn 11,25-27; Jn 20,30-31). Apoštoli učili a na svojich apoštolských cestách presviedčali Židov a ostatných o tom, že Ježiš je Mesiáš, nie že je osobou Najvyššieho Boha (Sk 5,42; 9,22; 17,3; 18,28)
15. Syn sa za nás prihovára u Boha (Heb 7,25; Rim 8,34), je naším obhajcom pred Otcom (1 Jn 2,1). Boh samotný sa nemá dôvod prihovárať. Všetko je v jeho právomoci.
16. V apoštolských listoch sa zreteľne odlišuje Boh ako náš a Ježišov Otec a Ježiš Kristus, ako náš Pán (Rim 1,7; Kol 1,3; 1 Tes 3,11).

 Duch Svätý

Kto (aký) je Duch Svätý? Je rovný Otcovi a Synovi? Nemyslím si, že Duch Svätý je iba Božia moc alebo Bohom riadený „živel“. Na Ducha Svätého je zrejme viazané vedomie  – prihovára sa za nás aj bez našej účasti (bez našej mysle), Písmo hovorí o úmysle Ducha (Rim 8,27). Písmo tiež hovorí o istej analógii medzi duchom človeka a človekom na jednej strane a Duchom Svätým a Bohom na strane druhej (1 Kor 2,11). Duch človeka nie je samostatnou osobou odlišnou od človeka samotného. Na druhej strane, Boh dokáže so svojím Duchom pracovať inak ako my, je mu podriadený.

Písmo nás učí, že duchovia prorokov sú podriadení prorokom (1 Kor 14,32). Myslím si, že aj Duch Svätý je podriadený Bohu. Všetko v Písme tomu nasvedčuje. Podľa Písma je nám Duch Svätý daný ako ochranca, tešiteľ, advokát (Jn 14,16; 4,26; 15,26). V tejto úlohe sa za nás prihovára, tak ako chce Boh. Kým my, ľudia, nevieme ako sa máme modliť, Duch Svätý to dobre vie a modlí sa za nás podľa Božej vôle (Rim 8,27).

Boží Duch v Starom zákone.

Pojem Duch Svätý sa v SZ nevyskytuje. Stretáme sa tam však s pojmom Boží Duch. Čo sa o ňom dozvedáme?

Boží Duch je prítomný už pri stvorení (Gn 1,2):

Gn 1,2 „Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží Duch sa vznášal nad vodami“

SZ nás učí, že svojho Ducha nám dáva samotný Boh:

Nm 11,29 „… Kiežby im Hospodin dal svojho ducha“

Neh 9,20 „Dal si im svojho dobrého ducha, aby ich priviedol k rozumu.“.

Boh vylieva svojho Ducha na človeka. Zaujímavý je prvý verš, v ktorom sa vylieva duch a aj požehnanie:

Iz 44,3 „…Vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo a svoje požehnanie na tvojich potomkov“

Ez 39,29 „Už nikdy neskryjem svoju tvár pre nimi, lebo vylejem svojho ducha na dom Izraela – znie výrok Pána, Hospodina“

Prís 1,23 „…Hľa, vylejem na vás svojho ducha, oznámim vám svoje slová“

Boh naplňuje človeka svojím duchom:

Ex 31,3 „Naplnil som ho Božím duchom, múdrosťou, chápavosťou a zručnosťou v každej práci,“ (veľmi podobný je aj Ex 35,31)

Boh vkladá svojho Ducha na aj do človeka:

Iz 42,1 „…Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom.“

Iz 63,11  „…Kde je ten, čo mu vložil do vnútra svojho svätého ducha,“

Boží Duch tvorí, je poslaný aby tvoril:

Job 33,4 „Duch Boží ma utvoril a Dych Všemohúceho mi dáva život.“

Jdt 16,14 „Tebe nech slúžia všetky tvoje stvorenia, pretože ty si povedal a oni vznikli, poslal si svojho ducha a on ich tvoril.“

Z predchádzajúcich veršov vyplýva, že Boží Duch pôsobí podľa rozhodnutia, vôle Boha. Ducha posiela, vylieva a vkladá Boh.

SZ nás tiež učí o pôsobení Božieho Ducha v človeku:

• Boží Duch dáva vnuknutie (2 Krn 15,1; 24,20)
• Boží Duch povzbudzuje človeka (Sdc 6,34)
• Boží Duch sa zmocňuje človeka a ten sa dostáva napr. do prorockého vytŕženia (1 Sam 10,10; 19,20; 19,23)
• Boží Duch v nás hovorí (2 Sam 23,2).

Pôvod Ducha Svätého

Pri uvažovaní nad otázkou, či je Duch Svätý osobou Najvyššieho Boha je dôležité, podobne ako v prípade Božieho Syna, skúmať jeho pôvod.

Jn 15,26 „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude vydávať o mne svedectvo.“

V tomto verši sú dve dôležité informácie. Prvou je, že Duch Svätý vychádza od Otca. Nevychádza z nejakého spoločného trojičného Božieho „priestoru“. Jeho zdrojom je Boh Otec.

Druhou dôležitou informáciou je, že Syn posiela Ducha, teda Duch neprichádza z neba sám zo svojej vôle, svojím rozhodnutím, ale je podriadený Synovi (podľa Jn 13,16 „… Ani posol nie je väčší ako ten, čo ho poslal“). Zároveň  si všimnime, že ho posiela od Otca, čím sa potvrdzuje druhá časť verša Jn 15,26, teda to, že pôvodným zdrojom Ducha Svätého je Otec. Informácia o tom, že Duch Svätý je zoslaný je aj v 1 Pt 1,12.

1 Jn 4,2 „… Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“.

1 Kor 2,12  „My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha…“.

Z predchádzajúcich veršov sa o Duchu Svätom dozvedáme, že je z Boha. To, že je z Boha možno chápať dvoma spôsobmi. Prvou možnosťou je, že Duch Boží je Božia “súčasť“. Túto alternatívu by podporovala analógia uvedená vo verši:

1 Kor 2,11 „Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom. Tak ani Božie veci nepozná nikto, len Boží Duch“.

Je tu aj druhá možnosť, a síce že Duch Svätý je utvorený Bohom, je neprístupný zlému, svätý a nemenný. Mohli by sme to chápať podobne, ako verše Písma o múdrosti (duchu múdrosti?):

Mud 7,24-26 „Múdrosť je totiž pohyblivejšia než akýkoľvek pohyb, pre svoju čistotu prechádza a preniká cez všetko. Veď je dychom Božej moci, neporušeným výronom slávy Všemohúceho, preto do nej nemôže vniknúť nič poškvrnené. Je odbleskom večného svetla, bezchybným zrkadlom Božieho pôsobenia a obrazom jeho dobroty“

Prís 8,22-23 „Hospodin ma utvoril na začiatku svojho diela, pred svojimi dávnymi skutkami. Od večnosti som ustanovená, od začiatku, prv ako povstala zem.“

Možno predpokladať, že duch múdrosti je jeden z božích duchov (v zmysle knihy Zjavenia Jána), ktorého môžeme dostať, keď na nás Boh vkladá svojho Ducha. Presviedčajú nás o tom verše:

Dt 34,9 “Jozue, syn Núna, bol plný ducha múdrosti, lebo Mojžiš naňho položil ruky…“

Iz 11,2 „Spočinie na ňom duch Hospodina, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a Hospodinovej bázne“

Ef 1,17 „aby vám Boh nášho Pána, Ježiša Krista, Otec slávy, keď ho poznávate, dal Ducha múdrosti a zjavenia,“

Písmo nás učí o tom, že Duch Svätý vychádza od Otca, že je z Boha.

Otec (Boh) a Duch Svätý

Písmo na viacerých miestach uvádza fakty a opisuje udalosti, ktoré nám môžu pomocť pri skúmaní  vzťahu Otca a Ducha Svätého.

Písmo hovorí o Duchu nášho Otca:

Mt 10,20 „Veď to nebudete hovoriť vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.“

Písmo teda nehovorí iba o Božom Duchu (čo by skôr korešpondovalo s učením o Trojici) ale aj o Otcovom Duchu.

Písmo nás ďalej učí, že Boh nám Ducha Svätého dáva:

Ef 1,17  „aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, keď ho poznávate, dal Ducha múdrosti a zjavenia,“

1 Tes 4,8 „Kto teda toto odmieta, neodmieta človeka, ale Boha, ktorý vám dáva svojho Svätého Ducha“

2 Tim 1,7 „Boh nám totiž nedal ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy.“

1 Jn 3,24 „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. A že zostáva v nás, poznávame prostredníctvom Ducha, ktorého nám dal.“

Otec nám dáva Ducha Svätého, ak ho o to prosíme:

Lk 11,13 „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr  dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia.“ (pozri aj Sk 5,32)

Boh nám dáva zo svojho Ducha:

1 Jn 4,13 „Podľa toho poznávame, že ostávame v ňom a on v nás, že nám dal zo svojho Ducha.“

 Boh udeľuje Ducha podľa svojej vôle:

Heb 2,4 „Boh pritom potvrdzoval svedectvo znameniami, zázrakmi i rozličnými prejavmi moci a udeľovaním Ducha Svätého podľa svojej vôle.“

V Písme sa píše, že Duch Svätý je Boží dar (Sk 15,8), dostávame ho od Boha ako preddavok budúcich darov (2 Kor 1,22; 5,5). Spôsob ako Ducha Svätého od Boha dostávame je napr. vyliatie (Sk 2,17-18; 2,33; Tit 3,5-6).

V Sk 4,25 sa dozvedáme, že Boh skrze (pomocou) Ducha Svätého hovorí ústami Dávida. Duch však nehovorí svoje slová (podobne ako nehovorí svoje slová ani Syn – Jn 14,24), ale to čo počuje:

Jn 16,13 „Keď však príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba ale bude hovoriť, čo bude počuť“

Boh vložil svojho Ducha aj na samotného Mesiáša:

Mt 12,18 „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. Na neho vložím svojho Ducha a on oznámi právo národom“

Inými slovami,  Boh pomazal Mesiáša svojím Duchom:

Sk 10,38 „Viete o Ježišovi z Nazareta, ako ho Boh pomazal Duchom Svätým a mocou…“

Duch Svätý sa za nás prihovára tak, ako chce Boh:

Rim 8,26-27 „Takisto aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná zmýšľanie Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.“ 

Z uvedených veršov je zrejmá podriadenosť Ducha Svätého Bohu (Otcovi).

Duch Svätý a Syn

Podobne ako v prípade Otca a Ducha je poučné skúmať v udalostiach Písma aj vzťah Syna a Ducha Svätého.

Po krste zostupuje Duch Svätý na Pána Ježiša:

Mt 3,16-17 „Po krste Ježiš hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorili nebesia a uvidel Božieho Ducha, ktorý sťa holubica zostupoval naňho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenie“

Z Písma  sa dozvedáme, že Pán Ježiš nás bude krstiť Duchom Svätým:

Mt 3,11 „Ja vás síce krstím vodou na pokánie, ale ten, čo prichádza po mne, je mocnejší ako ja. Nie som hoden ani len nosiť mu sandále. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“

Pán Ježiš mocou Ducha Svätého vyháňa démonov:

Mt 12,28 „Ale ak vyháňam démonov mocou Božieho Ducha, potom k vám už prišlo Božie kráľovstvo.“

Pán Ježiš mocou Ducha Svätého priniesol sám seba ako obetu Bohu:

Heb 9,14 „o to viac krv Krista, ktorý mocou večného Ducha sám seba priniesol Bohu ako nepošvrnenú obetu…“

Pán Ježiš odovzdal Ducha Svätého učeníkom dýchnutím:

Jn 20,22 „A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého.“

Po svojom odchode k Otcovi prijal od Otca Ducha Svätého:

Sk 2,33 „Bol vyvýšený Božou pravicou a prijal od Otca prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho a vy ho teraz vidíte a počujete.“

Pán Ježiš dáva prostredníctvom Ducha Svätého príkazy apoštolom:

Sk 1,2 „…Predtým dal prostredníctvom Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil.“

Pán Ježiš na svete konal mocou Ducha Svätého. Ak Pán Ježiš prijal od Otca Ducha Svätého a vylial ho (Sk 2,33), môžeme predpokladať, že mu je Duch Svätý z vôle Otca podriadený.

Čo sa o Duchu Svätom nepíše  (viera, komunikácia, sláva a chvála)

Viera

Viera v Boha je prirodzenou súčasťou života veriaceho človeka (napr. 1 Pt 1,21;  1 Tes 1,8). Aj viera v Ježiša Krista sa v Písme uvádza ako spásonosná (kapitola 2.5). Len pripomenie,. že predmetom viery v Syna je to, že je Božím Synom a Mesiášom (Jn 20,31). Tiež vieme, že skutočnosť, že viera v Pána Ježiša je spásonosná, je vôľou Boha Otca (pozri Jn 6,40). Často a jasne sa v Písme komunikuje podmienka uveriť v Pána Ježiša. Uveriť tomu, že On je očakávaným Mesiášom a Božím Synom.

Naproti tomu viera v Ducha Svätého sa nikde nespomína.

Komunikácia

V Písme si môžeme všimnúť častú komunikáciu medzi osobami Otca a Syna. Syn sa často modlí k Otcovi, Otec sa opakovane vyjadruje, že Pán Ježiš je jeho milovaný Syn (Mt 3,17; 17,5). Syn sa v rozhodujúcej chvíli pred ukrižovaním podriaďuje Otcovi (Lk 22,42). Nikde však nie je zachytená priama komunikácia medzi Otcom a Duchom Svätým, či Synom a Duchom Svätým. Boh (Otec) len jednoducho Ducha posiela, dáva, vkladá. Nepýta sa Ducha na jeho „názor“. Pán Ježiš sa nepýtal Ducha, či ho môže dať ľuďom ale Otca!

Vzťah k Duchu

V Písme sa nevyjadruje  vzťah Otca a Syna k Duchu Svätému. Otec ani Syn sa nevyslovujú, že milujú Ducha. Neviem, či je analógia správna ale ani človek sa nevyjadruje, že miluje svojho ducha, alebo ducha iného človeka. Zvyčajne sa vyjadruje k osobe ako takej, súčasťou ktorej je aj duch osoby. Kontrastne k tejto skutočnosti pôsobí to, že Syn a Otec v Písme často vyjadrujú svoju vzájomnú lásku.

Vôľa Ducha

V texte Písma sa nespomína vôľa Ducha, na rozdiel od vôle Syna, ktorá je nezávislá od vôle Otca, hoci sa dozvedáme, že poslušný Syn sa v konečnom dôsledku vždy podriaďuje Otcovej vôli. Je to ale jeho slobodné rozhodnutie (Flp 2,6-8). Duch však zrejme nemá svoju vlastnú vôľu, je plne podriadený Bohu a nemôže zlyhať (spáchať hriech) pretože je Svätý, oddelený od hriechu, veď je to Boží Duch. Aj preto je Duch v nás protiváhou k túžbam tela a zvodom zlého.

Chvála a sláva

V knihe Zjavení sa hovorí o sláve a chvále Otca i Syna (Zj 1,6; 5,13; 19,5). O terajšej ani budúcej sláve a chvále Ducha sa však nič nedozvedáme.

Boh Duch (?)

V Písme sa na mnohých miestach stretáme so slovami Boh Otec:

1Pt 1,2 „ktorých Boh Otec vopred poznal a Duchom posvätil,…“

Jn 6,27 „…Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou.“

2 Kor 11,31 „Boh a Otec Pána Ježiša, požehnaný naveky, vie, že neklamem.“

Ef 4,6 „jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých.“

 Nikde v Písme nie je priamo uvedené – Boh Duch. Podľa Písma je to jednoducho Boží Duch, Duch Svätý, nie Boh Duch.

Závery 3. Kapitoly – argumenty  proti učeniu, že Duch Svätý  je osobou Najvyššieho Boha.

1. Duch Svätý vychádza od Otca (Jn 15,26). Je to silný argument pre tvrdenie, že Duch Svätý má pôvod (zdroj) v Otcovi.  Ak je to tak, ťažko to dáme do súladu s učením o rovnocennosti osôb Trojice.
2. Príchod (odovzdanie) Ducha Svätého je vždy sprevádzaný nejakou aktivitou Otca alebo Syna. Ak vychádzame z Písma, Duch Svätý nekoná nezávisle, sám podľa svojej vôle. Je to vždy Otec (Lk 11,13; Ef 1,17) alebo Syn (15,26; Jn 20,22), ktorý ho dáva, vylieva (Sk 2,33; Tit 3,6).

3. Nikde v Písme nie sme vyzvaní modliť sa k Duchu, prosiť o niečo Ducha, ďakovať Duchu. V tejto veci nemáme vzor v konaní apoštolov, či prvej cirkvi. Písmo nás vyzýva modliť sa Iba k Otcovi (Mt 6,6) a k Bohu (Sk 12,5; Flp 4,6). Modlitba, ktorú nám dáva Pán Ježiš ako vzor, je iba k Otcovi (Mt 6,9-13).
4. V Písme sa nikde nespájajú slová Boh Duch (ale iba Boží Duch – Rim 8,14; 1 Pt 4,14) ani Boh Syn (ale Boží Syn – Lk 1,35; Rim 1,4), iba Boh Otec (1 Pt 1,2; Jn 6,27).
5. Duch Svätý je zoslaný na zem (1 Pt 1,12; Jn 15,26 – ako tešiteľ a ochranca). Nemyslím si, že osobu Najvyššieho Boha je možné posielať (urobiť z nej posla), niečím ju poveriť. Boh koná autonómne, podľa svojej vôle. Duch Svätý ako Najvyšší Boh nemusel byť poslaný, on by šiel a vykonal čo chce.
6. Duch Svätý sa za nás prihovára tak, ako chce Boh (Rim 8,27). Boh sa ale nemusí prihovárať, všetko je predsa v jeho moci! Prihovárame sa vždy u vyššej autority, pretože niečo nie je v našej kompetencii, či schopnostiach. Toto by ale nemal byť prípad Ducha Svätého, ak je Najvyšším Bohom.
7. Viera v Ducha Svätého nie je v Písme uvedená ako podmienka spasenia. Na rozdiel, samozrejme, od viery v Otca a Syna. Aj v apoštolskom vyznaní viery je najprv spomenutá viera v Boha Otca, potom viera v Syna (Ježiša Krista) a vo fakty, ktoré z neho robia podľa Písma Mesiáša. Viera v Ducha Svätého je uvedená až ďalej spolu s ďalšími faktami nášho kresťanského učenia – s vierou v cirkev, odpustenie hriechov, spoločenstvo svätých, vo vzkriesenie a vo večný život.
8. Nikde v Písme sa nespomína vôľa Ducha. Dozvedáme sa však, že Duch koná podľa Božej vôle (prihovára sa tak, ako chce Boh – Rim 8,27).
9. V Písme nie sme svedkami rozhovoru nejakej bytosti (ani Otca či Syna) s Duchom Svätým. Otec ani Syn sa Duchu Svätému neprihovárajú ale vylievajú ho, dávajú ho. Podobne nie je v Písme od žiadnej bytosti vyjadrený vzťah k Duchu. Ani Otec, ani Syn nevyjadrujú k nemu svoju lásku.
10. Písmo nespomína kráľovstvo Ducha (iba Božie – Mt 6,33; Lk 4,43, zverené Synovi – Lk 1,32 a následne odovzdané naspäť Bohu Otcovi – 1 Kor 15,24). Písmo spomína iba spoločenstvo Ducha (2 Kor 13,13; Flp 2,1)
11. V Písme sa neuvádza terajšia ani budúca sláva a chvála Ducha, na rozdiel od slávy Otca i Syna.

tec, Syn a Duch

Vzťah medzi osobami Otca, Syna a Ducha Svätého nám môžu ozrejmiť aj tie situácie v Písme, ktorých sa „zúčastňujú“ všetky tri osoby. Pripomeňme si tie najdôležitejšie, hoci viaceré sú v predchádzajúcom texte už spomenuté.

Počatie Syna mocou Ducha Svätého

Ako opisuje Písmo počatie Božieho Syna?

Mt 1,18 „… Skôr však ako sa zišli, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“

Lk 1,35 „Anjel jej povedal: Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho, a preto aj dieťa bude sväté a bude sa volať Božím Synom.“

 

V inom verši sa dozvedáme, že Boh splodil svojho Syna:

Heb 1,5 „Veď komu z anjelov Boh povedal: Ty si môj syn, ja som Ťa dnes splodil?…“

Čo sa teda stalo? Z pohľadu Boha Otca – splodil Syna (Heb 1,5). Vykonal to mocou Ducha Svätého (Lk 1,35). Pohľad Syna je zachytený v Heb 10,5:

„A preto keď Kristus prichádza na svet, hovorí: Obety ani dary si neželáš, ale dal si mi telo.“

Nemyslím si, že táto udalosť podporuje učenie o Božej Trojici.

Krst Pána Ježiša

Aj pri krste Pána Ježiša sa zúčastňujú všetky tri osoby Božej Trojice:

Mt 3,16-17 „Po krste Ježiš hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorili nebesia a videl Božieho Ducha, ktorý sťa holubica zostupoval naňho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenie.“

Táto udalosť je popísaná z pohľadu Boha Otca takto:

Mt 12,18 „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. Na neho vložím svojho Ducha a on oznámi právo národom“

Teda Boh vložil svojho Ducha na svojho služobníka – Ježiša. Toto vôbec nepodporuje učenie o Božej  Trojici!! Podobnú informáciu dostávame aj v Sk 10,38 (Boh pomazal Ježiša Duchom Svätým).

Obeta Pána Ježiša.

Nenápadný verš v ktorom sa spomínajú všetky osoby Trojice:

Heb 9,14 „o to viac krv Krista, ktorý mocou večného Ducha  sám seba priniesol Bohu ako nepoškvrnenú obetu, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu“

Všimnime si, že Kristus priniesol sám seba Bohu ako obetu. Ťažko si možno predstaviť, že Kristus je Boží Baránok a zároveň je samotným Bohom, ktorému sám seba priniesol ako obetu!!

 Zoslanie Ducha Svätého.

Boh sľúbil ľuďom, že im dá svojho Ducha. Tento prísľub sa naplnil skrze Pána Ježiša:

Lk 24,49 „Hľa, ja na vás zosielam, čo sľúbil môj Otec. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete zahalení mocou z výsosti.“

Sk 1,4 „Raz, keď s nimi stoloval, prikázal im: „Z Jeruzalema neodchádzajte, ale očakávajte splnenie Otcovho prísľubu, o ktorom ste odo mňa počuli.““

Keď prišiel čas, tak Syn (ako jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi – 1 Tim 2,5) poprosil Otca, Otec dal Ducha Svätého Synovi a Syn ho odovzdal ľuďom:

Jn 14,16 „A ja budem  prosiť Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby bol s vami až naveky – Ducha pravdy…“

Jn 14,26 „No Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetko…“

Jn 15,26 „Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca…“

Sk 2,33 „Bol vyvýšený Božou pravicou a prijal od Boha prisľúbeného Ducha Svätého, vylial ho a vy to teraz vidíte a počujete.“

Tit 3,4-6 „Ale keď sa zjavila dobrotivosť nášho Spasiteľa, Boha, a jeho láska k ľuďom, zachránil nás nie pre skutky spravodlivosti, ktoré sme urobili my, ale podľa svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia v Duchu Svätom, ktorého na nás štedro vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa.“

Je zaujímavé, že v  situácii, kedy sa očakáva príchod Ducha Svätého (Tešiteľa) na zem, sa to stalo tak, že Syn poprosil Otca. Nemohol Ducha Svätého poslať (vyliať) sám Syn? Alebo nemohol prísť samotný Duch Svätý bez toho, aby ho niekto posielal? V tejto udalosti Syn ani Duch Svätý rozhodne nepôsobia ako osoby rovnocenné Otcovi.

Otec, Syn a Duch Svätý v knihe Zjavenia Jána.

V knihe Zjavenie Jána je Najvyšší Boh na tróne:

Zj 5,1 „V pravici Sediaceho na tróne som videl knihu,  popísanú zvnútra i zvonka a zapečatenú siedmimi pečaťami.“

Zj 7,10 „A mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi.““

 O Pánovi Ježišovi sa však dozvedáme, že si zasadol po pravici trónu, resp. Božej pravici:

Heb 8,1 „Zo všetkého o čom hovoríme je hlavné toto: máme takého veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“

Mk 16,19 „Keď im to Pán Ježiš povedal, bol vzatý do neba a zasadol po Božej pravici.“

Kol 3,1 „Ak ste teda boli spolu s Kristom vzkriesení, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha.“

Heb 10,12 „No Kristus priniesol jednu obetu za hriechy a navždy zasadol po pravici Boha.“

 

O Duchu Svätom sa v knihe Zjavenie Jána dozvedáme, že je pred Božím trónom ako sedem ohnivých lámp – sedem Božích duchov:

Zj 4,5 „…Pred trónom horelo sedem ohnivých lámp, čo je sedem Božích duchov,“

Pán Ježiš je po pravici trónu,  sedem Božích duchov je pred trónom. A na tróne sedí Všemohúci Boh.

ZÁVER.

 Cieľom týchto úvah bolo hľadanie pravdy o Trojici. Napriek tomu, že sa cirkev na konciloch s touto otázkou zdanlivo vysporiadala, je na posúdení čitateľa, či s tým súhlasí. Či závery koncilov podľa čitateľa naozaj vyplývajú z Písma. Čo sa mňa týka, argumenty proti Božej Trojici sú silnejšie a je ich viac ako argumentov za ňu. A je niekoľko miest v Písme, ktoré nijako, hoci úprimne hľadám, neviem dať do súladu s doktrínou Božej Trojice.

Chcem vyzvať čitateľa k aktívnemu hľadaniu pravdy. Nemyslím iba na otázku Božej Trojice. Pravda, ktorú sami nájdeme, či si overíme v Písme, v nás pôsobí silnejšie ako dogmy, ktoré len prevezmeme, naučíme a hlásime sa k nim. Dnes máme na rozdiel od doby pred viac ako 30 rokmi až „rozprávkové“ možnosti. Môžeme čítať, počúvať, skúmať mnohé preklady, aj za pomoci výpočtovej techniky.

Táto príležitosť sa nám stane možno odsúdením, ak ju nevyužijeme na úprimné a usilovné hľadanie. Aj druhá strana (diabol)  však môže tieto prostriedky použiť na zahmlievanie, manipuláciu, šírenie klamstiev a poloprávd…

Nechajme sa viesť Duchom Svätým a hľadajme. Hľadajme pravdu a Božiu vôľu, ktorú máme s maximálnym nasadením konať a ktorá je podmienkou spasenia. Nič nepridávajme ani neuberajme.

Štúdiu odoslal Rasťo